Tak fajn.Musím vás sklamať ale zatiaľ ma nenapadla žiadna poviedka ktorú by som mohla písať.Samozrejme mohla by som začať dokončovať tie rozpísané ale ja nechcem.Neviem a do toho tak veľmi vžiť ako do tej minulej.Mám pocit že je to niečo načo môžem byť konečne aspoň trochu pyšná a nieje to len také detisnké písanie ako vždy.
Takže.Dúfam že vám nevadí že pár dní (možno aj viac) sem budem pridávať len množstvo mojich výkecov.Budem sa snažiť to omeziť keďže ani mne samej sa to nepáči.
Dám vám otázku.Stalo sa vám už niekedy že viete že ste sa šialene zamilovali ale bojíte sa si to priznať?Máte z toho strach a desí vás to pretože sa bojíte že to spraví s vašim životom niečo negatívne a zanechá to na vás rany ktoré sa budú dlho hojiť.Vaše podvedomie vám našepkáva že by ste sa svojej šance mali určite chytiť ale vy sa bojíte veriť sama sebe a svojej intuícii.Máte strach jej uveriť pretože máte asi tisíc predstáv o tom ako zle to môže dopadnúť.
Stačí aby ste tomu uverili a všetky vaše sny sa splnia.Áno ja viem je to ľahké aj ja keby som bola na vašom mieste určite by som to zobrala a súhlasila by som s tým.
Lenže len málokto chápe aké to je obtiažne.
