Priatelia.
Čo je viac a čo menej?Existuje vôbec nejaká hranica?
Kedy je to láska a kedy sú to len nevinné výhody týkajúce sa jedného či druhého?Alebo oboch…
Jeden deň len roztomilé úsmevy, rôzne príhody a smiech.Len smiech.Ten smiech.
Letmé dotyky, nenápadné pohľady.Je to viac než jasné, je to samozrejmé každému.Ako by to mohlo byť inak?Ale nie, nešlo by to, sme predsa takí skvelí priatelia.
Stačí len jedna noc.Jedna noc po pár rokoch nepretržitého priateľského kontaktu.Žiadna elektrina, len hrejivé svetlo sviečok rozostavaných ledabolo po poličkách, stoloch či parapetách.Nijako premyslené.
Stačil jediný pohľad na tvár zaliatu mesačným svitom, hnedé oči zamyslene dívajúce sa cez hrubé okenné sklo, hlava podopretá.Tá melanchólia.Tá melanchólia!
Impulz, bozk, láska.Aká len veľká.Aká silná.Z jej strany, samozrejme.
Koľko krát si odvtedy plakalo, dievčatko?
Koľko krát si sa chúlilo v postely s vedomím že už bez neho nemôžeš viacej dýchať?
Koľko krát si si vravelo tentoraz už neuverím?
Koľko krát si si vravelo ešte jediný raz a ukončím to všetko?
Zrazu je to ťažké však?
Zrazu.Vždy bolo.
Nežne prepletené prsty, motýlie bozky trepotajúce v našich srdciach, jeden manipujúci s druhým napriek vedomiu o tom aké krehké, aké neskutočne krehké dokážu pocity byť.
A tak zvláštna rozprávka pokračuje, ten zvrhlý príbeh ktorý sa nikdy nemal uskutočniť a ktorý je podľa všetkého nekonečný.Dokedy však?
Mám pocit že moja stratenosť sa zdvojnásobila, skutočne neviem čo mám robiť aby som splnila ľudské očakávania.Aby som konečne pre niekoho bola dosť dobrá.
Článok píšem so slzami stekajúcimi po lícach pri čom ustavične trepocem dlhými mihálnicami s dvoma kilami špirály, len tak, vlastne pre neho.Vtipné.Vždy keď chcem zapôsobiť dávam si špirálu.Len keď chcem zapôsobiť.Inak nie.I tak to na veciach nič nemení.
Článok píšem s mnohonásobne zlomeným srdcom a pocitom akoby som sa viezla na akejsi nekončiacej prekážkovej dráhe.Buď to bolí, buď lietam.Kto vie prečo je prvá možnosť taká častá.Je smiešne že vám dokáže jeden človek ublížiť tak veľa krát, za sebou, znova a znova.A vy sa nakoniec aj tak rozplývate nad jeho nevinným úsmevom, tmavými očami a kučeravými vlasmi.Sofia Akálenchceš.Na striebornom podnose, nech sa páči.Môžeš ju hladiť alebo rozrezať na kúsky.Výsledok: vždy rovnaký.
Článok píšem s pocitom viny a krivdy zároveň.Pocit viny prevažuje.
Článok píšem a pred očami vidím dievčatko s hrubo orámovanými očami, natupírovanými vlasmi, nekonečným elánom a bezstarostnosťou.Dievča čo túži byť populárne, dievča čo má sny väčšie než celý svet.Dievča ktoré túži po dokonalej láske a celé noci si prezerá fotky nádherných extravagantných dievčat.Netúži po ničom inom ako po tom byť dokonalá.
Dvanásť rokov, štyridsať osem kíl.Tam to začalo.Musím schudnúť, byť dokonalá, byť nádherná, byť perfektná.Ale napriek tomu šťastná.
Kam zmizlo to dievča?To ktoré napriek tomu že má nepríjemné spomienky je stále vyrovnané a v očiach sa jej leskne nádej a viera?Vráti sa vôbec niekedy táto Sophie?
Článok píšem a myslím na to že by som občas znova chcela byť ňou.Tou ktorá ešte nevie koľko snov zostane navždy nenaplnených, koľko zlomených sŕdc za sebou bude mať.Tou ktorá si myslí že extravagancia ju urobí šťastnou, že keď bude vyzerať ako dievčatá na obrázku bude sa cítiť takou akou vždy chcela byť.Dokonalou.
Článok píšem a myslím na to že by som dala čokoľvek za to byť znova tou čo predtým.
Článok píšem a odchádzam.
Odchádzam pretože nie som dosť silná na to aby som prišla a povedala všetko čo mám na srdci.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *