Dodávam si vieru.Nádej.
Noci sú pusté.Pustejšie než voľakedy.
Občas, jediné čo by som potrebovala by bolo objatie.Prepáčte, znova sa snažím zakryť všetkú tú túžbu a smäd po láske zakryť za slovo občas.Už to nebudem robiť.Sľubujem.
Moja závislosť na ľuďoch stále narastá, závislosť na spoločnosti.Čím som staršia tým viac mám strach zo samoty, v akejkoľvek podobe.Mám strach keď počujem ako sa zavrú dvere a ja zostanem sama v miestnosti, desí ma keď tu nieje nikto len ja.Nikto len ja, ja a znova ja.Len ja a moje myšlienky, len ja a to všetko čo nechcem počuť.
V poslednom čase píšem piesne.Po anglicky.Nikdy som nerozumela ľuďom čo niečo tvoria viacej ako pár minút.Ľuďom ktorý sa v ich diele rýpu stále dokola a menia ju od základov.
Vždy som všetko nechala tak ako som to napísala.A vždy mi to trvalo najviac tak desať minút.Možno je to tak zle.Možno je to chybné.Ale ja viem že keď píšem nie som to ja.Je to tá lepšia Sofia, tá ktorá je intelientná, rozumná a vždy vie čo má kedy robiť.Vždy ma upozorňuje a snaží sa ma poučiť, vždy vie ako všetko nakoniec dopadne.
Keby som ju tak počúvla..
Smiešne.
Chlad dopadá na moje srdce čoraz intenzívnejšie.Je to zvláštny pocit, cítim ho už dlhšie.Zvieranie v hrudi, nepríjemný tlak, neskutočná túžba po blízkosti niekoho kto by to nezneužil.Aspoň raz.
Nikdy by mi nenapadlo byť k niekomu neúprimná.A čoraz viac zisťujem ako veľmi je to dnes normálne, ľudia použijú lož aj v absolútnej absurdite ktorá je každému v každom smere ukradnutá.
Prosím, Bože, dopraj mi úľavu.
Od samoty, od tej skurvenej samoty, od toho čo nedokážem uniesť.
Pred čím nedokážem už viacej unikať.Je to nemožné.
Prosím, Bože, povedz mi prečo nemôžem byť ako ony.
Prečo pre ne nič nieje dostatočne dôležité, prečo si vedia užívať život so všetkým čo k tomu patrí.
Prečo majú zázemie, prečo sú krásne nech vyzerajú akokoľvek, prečo sa nemusia trápiť.
Tie, tie všetky čo sa posmešne uškŕňajú keď ma vidia ako chodím po ulici a tvár si maskujem okrúhlymi okuliarmi, tie všetky čo ukazujú prstom a snažia sa zamaskovať prekvapenie keď sa na ne vďačne usmejem.
Nemohla by som byť ako ony.Nevedela by som ako sa chovať, ako vyzerať.Budú pre mňa navždy hádankou.
Prosím, Bože, prečo som sa stratila, prečo som na mŕtvom bode.
Nie čo sa týka tvorby.Nie čo sa týka postupovania dopredu.Je nemožné prestať, pre mňa nemožné.
Prečo nemôžem byť ideálna.Pre nich, pre tých ktorým sa zo začiatku ideálna zdám.
Prečo to vždy končí rovnako?
Hnedé oči, na kolenách vás prosím, pri všetkej úcte, ponížene vás žiadam, zachráňte ma.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.