Spomeň si na tú beznádejnú hodinu v noci, na ten moment keď tvoje slzy tečú po nose, pokračujú na lícach a končia tým že urobia malú, priesvitnú škvrnu na obliečkach tvojho vankúša.
Spomeň si na tú chvíľu, na tú hlbokú temnotu ktorú si cítil a vlastne ani nevieš prečo.
Možno preto že sa už nevrátila, možno preto že nech robíš čokoľvek nikdy nebudeš dosť dobrý.
Na čo to vlastne píšem?Nemôžem už udržať snáď ten chaos vo svojej hlave?
Prečo všetci tí spisovatelia píšu tak usporiadane zatiaľ čo vravia o nekončiacej spleti slov a predstáv v ich myšlienkach ktoré sa snažia písaním usporiadať do úhľadných viet?
Nič čo píšem nemá zmysel.
Nič čo hovorím nemá zmysel.
Nič čo robím nemá zmysel.
Len osamelosť ktorá sa na mňa lepí ako hrubý štít, apatia ktorá zviera moje srdce a zahaluje ho do nepriehladného povlaku a v neposlednom rade zvláštna imitácia šťastia ktorá sa mi neustále vracia a ja ani sama neviem prečo.
Zmysel sa stratil už dávno, keď som prestala mať pocit že stúpam po schodíkoch nahor, tam kde som vždy stúpať chcela.
Nikdy som neprestala.
Mám vôbec právo, ja úbohý špinavý parchant, nazývať sa umelcom?
Ja, tá ktorá sa topí v gýčovej zdanlivej extravagancii, tá ktorá okolo seba vytvára tak strašne absurdnú ilúziu?
Môžem donekonečna písať básne, piesne a poviedky.Môžem maľovať, hrať aj spievať.
Ale ako dlho budem hľadať tie hrejivé hnedé oči, tie ktoré mi pri tom hurikáne, pri tej nepretržitej spleti ktorá sa stále zamotáva viac a viac dopriali ten nádherný, nežný pokoj?
Skutočne to bol len on?Už nikto iný?Prečo nie som ako ostatné v mojom veku?Prečo nemôžem byť?
Toľko otázok.Žiadna odpoveď.Prečo aj?
Naivne som verila že niekto porozumie.Mne, nám, pohľadom aj poznámkam.Ale ako by mohol?Ako by niekto mohol?
Musel by byť snáď väčším bláznom než ja samotná?Mohol by sa na mňa niekto múdry dívať inak než zhora?

Nikdy nebudem dosť dobrá.
Nikdy nebudem dosť dobrá.
Nikdy nebudem dokonalá.

Nikdy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.