Niekedy premýšľam nad tým aké by to bolo keby som ako malé dievčatko nikdy nevidela jeho tvár.A zisťujem že môj život by bol prázdny.Bez cieľa.Bez zmyslu.Bez mňa samotnej.
On mi ukázal cestu.Cestu ktorou chcem v živote ísť.
Ich hudba mi pomohla zistiť čo je život a za akú obrovskú cenu stojí.Ich hudba mi ukázala že treba bojovať.A žiť sekundou…
Len sa bojím jedinej veci.Či to je naozaj tak ako si myslím alebo som len zbytočne paranoidná.
Naozajstná láska alebo Tokio Hotel?
A vždy mi potom napadne: Prečo nemať obe naraz?
Lenže ešte vždy sa pripojí moja niekedy až príliš realistická myseľ.Každý pozná tieto detské lásky.Rozchádzajú sa.A ja takéto niečo nechcem.
Chcem princa na bielom koni ktorý ma zachráni a ochráni pred celým svetom.Len ja a on, on a ja.
Ľúbil by ma takú aká som aj cez všetky moje chyby.Vravel by mi aká som krásna a pre neho tá pravá.On by znamenal to isté pre mňa.
Lenže vždy je tu on.A ja som presvečená že on je ten princ.Myslite si čo chcete.Aj ja si myslím čo chcem.Myslím si že…
Ja vlastne neviem čo si myslím.Neviem či by bolo lepšie striedať jedného chlapca za druhým len aby som zistila ktorý je ten najlepší alebo sedieť na zadku a čakať.
Zatiaľ volím druhú možnosť.
Veľakrát sa stalo že som sa zamilovala do „obyčajného“ smrteľníka.Ale potom mi napadlo: Načo?
Načo keď to dopadne tak ako vždy?Načo keď je to zbytočné?Načo keď to bude zase ako vždy?
Načo?
Došla som k záveru že sa neviem zamilovať.Neviem sa zamilovať tak aby ma to aspoň na pár hodín neprešlo a nepovedala som si „Asi som zvolila zle, toto nieje ten pravý.“.
Samozrejme teraz hovorím len o tej naozajstnej láske…