Dneska bol zvláštny deň.Vlastne to bol deň ako každý iný ale ani tak nie.Ak chcete vedieť viac dajte perex…napíšem vám to krôčik po krôčiku:)
Začalo sa to tým že sa mi v noci sníval zvláštny sen.Ten sen sa mi sníva často ale vždy sa okolo toho deje niečo iné.Len je v ňom vždycky taký zvláštny les z ktorého mám strach a nojím sa do
ňho vstúpiť.Pokračovalo to tým že som sa zobudila na výkrik mojej mamy „Vstávajte!Veď je pol deviatej!“.Uvedomila som si že som mala byť dneska v škole skoršie kvôli dvom dvôvodom.Jeden bol že sme mali prvú hodinu slovenčinu s novým učiteľom ktorý je sám o sebe veľmi zvláštny človek.Má zvláštnu tvár podľa ktorej typujem že mal nejakú veľmi závažnú nehodu na aute či na motorke..neviem proste to bolo prvé čo ma napadlo pri pohľade na ňho.
Druhý dôvod bol že sme mali test z bulharčiny ktorej môj spolužiak absolútne nerozumel a ja som mala byť v škole skôr aby som mu ju vysvetlila.
No nakoniec sa nekonalo ani jedno ani druhé.
Rýchlo som sa vyhrabala z postele a zliezla rebríkom dolu.Snažila som sa čo najrýchlejšie nájsť nejaké farebné oblečenie (čo bolo dosť tažké vzhľadom na to že viac než polovica mojej skrine je čiarna) a keď som konečne niečo našla utekala som do kúpeľne spraviť si vlasy a jednoducho zo seba spraviť nromálnu Miwako a nie tú príšeru čo práve vyliezla z postele.
Prišla som do školy práve keď sa konal test z bulharčiny.Spolužiak Nino na mňa hneď vyčítavo hľadel a ja som stále hovorila že som neprišla neskoro naschvál a že je mi to ľúto.Pokúšala som sa mu ako tak radiť ale učiteľka nás videla takže to príliš dobre nedopadlo.Nakoniec som musela ísť na chodbu aby som nevyrušovala spolužiakov pri robení testu (Neviem ako vyrušujem radením:) ).
Všimla som si že na chodbe už sedia dvaja spolužiaci a začala som sa s nimi rozprávať.Čakali sme až kým nezazvoní.Ďalšia bola história ktorú sme pretrpeli celkom statočne.A potom prišla veľká prstávka.Hneď ako zazvonilo som sa ja a ďalšie tri kamarátky vyrútuli von na dvor.Napadlo ma že by sme spravili anjelov do snehu.Nikto okrem kamarátky Viki nechcel, a ja ich aj chápem že nechceli byť hneď tretiu hodinu celé premočené.No napriek tomu sme sa ja a Viki do snehu hodili a spravili veľmi zvláštnych anjelov a to čo z nich vzniklo som dajako ani nevedela definovať xD
Potom sa von vyrútila celá naša trieda a začala sa veľká gulovačka.Samozrejme každý guľoval len mňa a Viki (netuším prečo to tak je) a hneď sme vyzerali ako dvaja snehuliaci.
Keď sa konečne skončilo celé vyučovanie sme sa ja, Kaka a Miša vytratili preč z areálu školy.Nastúpili sme do preplneného autobusu a snažili sme sa cestou do Auparku nespadnúť:)
Vystúpili sme a hneď sme vošli do nákupného centra.Miša nás strašne hnala pretože mohla byť vonku len chvíľku.Ja som ale bola strašne hladná a prehovorila som ju nech mi dovolí si len na chvíľku skočiť niečo kúpit do Mekáču.Kúpila som si horúcu taštičku a utekala som za kamarátkami.
Šli sme za Aupark, do Sadu Janka Kráľa.Všetko bolo zasnežené a nikde ani noha.Len biely sneh, krásny čistý vzduch, samota, ticho a my tri.Bol to prekrásny pohľad.Vybrala som mobil a vyfotila som tú krásnu krajinu (bohužiaľ neviem či sa mi podarí uložiť fotky do počítača ale posnažím sa).
Royhodli sme sa ísť ku veľkej fontáne a guľovať s tam.Príliš nás to nebavilo, predsalen sme už boli doguľované od rána a rukz sme mali premrynuté na kosť.Ja som mala premrynuté dokonca aj nohy a to všetko len kvôli tomu že som mala na nohách gumáky (o ktorých som si myslela že ma ohrejú ale miesto toho mi spôsobili že som sotva mohla chodiť…ja som si tie chodidlá ani necítila aké som ich mala zmrznuté xD).Totiž keď na vás niekto hodí snehovú guľu a všetko vám potom spadne do gumákov tak sa vám odtiaľ ten sneh nedostane jednoducho tam zostane a vy s tým nemôžete nič robiť.Samozrejme som skúšala si ich vyzuť a sneh odtiaľ vytrepať ale on tam vytrvalo držal.
Ale späť k veci.Chvíľu sme sa rozprávali a potom nás napadlo spraviť snehuliaka.Ja som ako prá začala robiť najväščiu guľu napriek tomu že som si už pomali necítila ani vlastnú hlavu a mala som pocit že sa každú chvíľu premením na ľadovú kocku.Hneď po mne začala Katka a Miša sa len prizerala a na svoju obranu povedala „Že niekto na nás predsa musí dávať pozor či to robíme dobre.“.Nakoniec sme snehuliaka dokončili a to by sme neboli my keby sme tomu nedali erotický podtón:D No o tom neskôr…možno náš výtvor aj uvidíte ak sa mi podarí dať sem tie fotky.
Miša musela odísť a zostali sme tam len ja s Katkou.Dlho, dlho sme sa rozprávali o všetkom možnom.A mne to veľmi dobre padlo, pre mňa je takýto rozhovor ako droga.Jednoducho mám vždycky raz za čas chuť sa s niekým poriadne porozprávať.Keď sme mali pocit že je nám už naozaj ale naozaj zima, sme sa zdvihli a utekali sme dovnútra do Auparku celé premočené a zmrznuté.Najviac ma na tom hnecvalo že moje vlasy ktoré som si ráno žehlila asi 25minút sa celé zvlnili a vyzerali ako obrovské afro:D
Potom sme sa rozlúčili a ja som šla na svoju zastávku.Hneď ako som si kúpila lístok na autobus som si dala do uší sluchátka a pustila som si Tokio Hotel.Ticho som si dupkala nožičkou a čakala.Všimla som si že mi práve utiekol autobus ale mala som príliš dobrú náladu na to abz mi to vadilo.Počkala som trpezlivo na druhý a nastúpila som.Cesta bola kľudná a pokojná.Na jednej zastávke sa ale vypli svetlá a to ukľudňujúce bzučanie motoru stíchlo.Ale onedlho sa autobus zase rozbehol a ja som to celé hodila za hlavu.Počúvala som si ďalej a rozmýšlala o všetkom možnom.No keď sme šli na križovatku na moste tak sa stalo zase to isté.Lenže tentoraz ako keby nešlo naštartovať.Strašne som sa bála pretože sme boli na križovatke ktorá je vlastne uprostred ničoho, žiaden chodník, žiaden prechod len cesta cesta a cesta a na nej veľa veľa áut.V duchu som prosila aby sa autobus zázračne opravil a aby sme nemuseli vystupovať na tejto strašidelnej ceste odkiaľ sa nemám ako dostať domov.Začula som ako vodič otvára dvere.
„Je mi ľúto ale autobus sa pokazil.Musíte vystúpiť tu, ja musím čakať na odťahovku.“
So strachom v očiach som vystúpila pripravená na to že do mňa každú chvíľu môže naraziť auto.Šla som po ceste a snažila som sa uhýbať sa autám a nechať ich prechádzať a robiť všetko preto aby som nezostala zrazená niekde v nemocnici.Našla som niečo ako chodník tak som išla po ňom.Po dlhom dlhom hľadaní som našla zastávku a môj strach sa trochu zmiernil.Prišiel autobus ktorý zastavoval aj na mojej zastávke tak som okamžite nastúpila.Bola som už v celku kľudná a v duchu som si opakovala piesne Tokio Hotel.Neviem prečo ale ukľudňuje ma to.Keď už autobus stál na semafóre pripravený zastaviť na mojej zastávke všimla som si že tam je niečo zvláštne.Videla som hasičov ako rýchlo zastavujú pri autobuse a utekajú doň.Z neho vychádzali priesvitné obláčiky dymu a viete čo ma vtedy napadlo?Že keby som nastúpila do toho autobusu ktorý mi vtedy na zastávke ušiel možno by som bola v tom čo práve horí.
„Tí čo chcú vystúpiť vystúpte teraz, hentam horí autobus.“Upozornil vodič.Tak som teda vystúpila boriac sa vo veľkej kope snehu.Nohy som už mala tak premrznuté že sa to nedalo vydržať ale našťastie som už bola blízko domu.Teda bytu.Všetko dopadlo dobre a ja viem že vám sa na tomto dni asi nebude zdať nič zaujmavé ale mne sa zaujmavý určite zdal.