Tento rok som bola na japonskom festivale ktorý trval asi týždeň v Prahe.Bolo to úžasné ale najviac si pamätám jeden krásny večer.Konal sa typický festival (áno bol to festival na festivale) kde všetky dievčatá majú oblečené kimoná, je tam veľa jedla a pitia a krásny program.Samzrejme ako inak sa tam vypúšťali do oblohy lampiony.
Tiež som si jeden vzala a s kamarátkou sme na to mali niečo napísať.Napísala som tam svoje meno a hneď pod to meno Bill Kaulitz.Aké trápne fanatické, pomyslel by si niekto.
S kamarátkou sme obe držali lampión a čakali sme kým v sebe bude mať dostatočne dosť teplého vzduchu.Už bola tma a lampionov bolo na oblohe veľmi veľa, bol to krásny pohľad.
Pri tom ako som držala lampion som zamyslene pozerala na dvojicu predo mnou.Držali obaja lampion a potom ho pustili a on pomaly vzlietol do neba.Objali sa a pozorovali ho.
Cítila som sa akoby som pozerala na nejaký romantický film pri ktorom vás vždy napadne jediná myšlienka: „Prečo nemôžem byť jedným z nich?“
Môcť mať niekoho s kým by som zdieľala svoje želania…
Bol čas pustiť aj náš lampion.Držali sme ho príliš dlho takže vyletel strašne energicky a rýchlo.Po celý čas som si v hlave agresívne opakovala svoje želanie a dívala som sa pritom ako letí niekde tam hore.Netrvalo to ani pár minút a keď bol úplne hore v oblohe tak spadol dolu.Nevadilo mi to, svoje želanie som si už v duchu vyslovila.
Cestou do telocvične v druhej škole (kde sme spali) som sa dívala na oblohu po ktorej lietalo snáď stovky malých lampiónov.
V každom lampione bolo ukryté jedno želanie, jedno posolstvo ktoré malo ľudí urobiť šťastnými.
Na oblohe bolo vidieť toľko ľudských prianí ktoré lietali v smere vetru stále ďalej a ďalej a svietili ako hviezdy ale oveľa, oveľa krajšie.
Pomyslela som na to aké je to absurdné.Ľudia veria v to že keď po oblohe lieta kus papiera v ktorom horí malý ohník splní im to ich sny.Paradox je že v to verím aj ja…
Keď sme odchádzali som mala slzy v očiach.Nie preto že by som mala zlú náladu, alebo že by sa stalo niečo zlé.Jednoducho preto lebo som vedela že už sa ako zúfalec vrhám do všetkého po hlave a skúšam všetky možnosti ktoré by mi mohli môj sen splniť napriek tomu že viem že je nesplniteľný.
Jedno dievča tam písalo odkaz svojmu zosnulému starému otcovi.V tom mi napadlo že by som miesto mojich hlúpych želaní mohla myslieť na Tekvičku ktorú som tak ľúbila a už tu nieje lenže som si pomyslela že ona dobre vie ako na ňu každý deň myslím a milujem ju z celého srdca napriek tomu že ma opustila a už je preč tam niekde na druhom svete.
Ja viem že k tomu aby sme uskutočnili naše sny treba konať a nie snívať…
Ale ja nemám ako konať.
Snáď sa raz všetkým splnia ich najtajnejšie sny….
*Len mimovoľná fotka z Advíku*