Bolo krásne slnečné poobedie.Slnko svietilo a ohrievalo každého kto sedel na tejto krásnej zelenej lúke ktorá vyzerala ako posiata púpavami.
Sedela som tam a čakala na neho.Milovala som môcť sa s ním rozprávať stále a stále dokola.Niekoho by to už začala nudiť, niekto by si pomyslel že to nieje nič zábavné stále dokola rozprávať o tých istých problémoch…lenže my nie.
Dokázali sme sedieť celý deň na tom istom mieste a vymieňať si naše problémy, riešiť ich a rozprávať sa o samotnej podstate veci.
A keď už došli slová pozorovali sme ostatných ľudí ako prechádzajú okolo.Obaja sme vedeli že radi počúvame to ticho.Nevadilo nám.
To ticho neprezradzovalo nič iné než tú čistú dôveru a pocit že vieme že aj keby sme mlčali celý deň vedeli by sme čo chce ten druhý povedať.
Videla som ako sa sem približuje jeho obrys a čím bol bližšie tým ostrejšie boli rysy jeho tváre.
Usmiala som sa.
Dokázali sme sa rozprávať o nelogických veciach ktoré iných ľuďom nedávali zmysel.Len my sme vedeli že sú skutočné.
Sadol si ku mne na trávu a objal ma.Tiež som ho objala.
Dnes sme boli na lúke samy, nebol tu nikto koho by sme v tom tichu mohli pozorovať ale nevadilo nám to.
„Tak čo je nové?“
„Pobozkal ma.“Povedal.
„Vážne?Takže mu nevadilo bozkávať sa s chlapcom.“
„Nie nevadilo teda vravel že sa mu to páčilo.“Usmieval sa.Vyzeralo to že je dokonale šťastný.
„Prosím vysvetli mi niečo.“Obrátil na mňa svoj zrak.
„Áno?“
„Ako to že konečne mám čo chcem a nie som dokonale šťastný tak ako by som mal byť?“Prekvapilo ma že to povedal.
„Neviem…veď…konečne vieš že ten koho dlho miluješ miluje aj teba.“Povzdychla som si.Keby tak vedel…
„Áno lenže predsalen…“
„Predsalen čo?“
„To nieje tak ako som si predstavoval.“
Dívala som sa ma neho s prekvapeným výrazom.Ako môže niekto mať všetko čo si kedy prial a aj tak nebyť šťastný?
„Viem že sa na mňa nahneváš ale…“
Nechala som ho pokračovať.
„Pamätáš ako sme sa raz rozprávali o tom že aj v lete sneží?“
„Myslíš to ako sme sa smiali na tom že raz ked bude v lete snežiť tak každý bude v panike a my jediní budeme kľudní lebo sme vedeli že sa to stane?“
„Áno.“
„Prečo mi to teraz pripomínaš?“Stále som mu nerozumela.
„Pretože odkedy s tebou rozoberám takéto veci tak verím v nemožné.“
„Prosím vysvetlíš mi to už konečne?“
„Napadlo ti niekedy…Cítila si niekedy to niečo medzi nami?“
Prehltla som.Cítila som.Niekde vnútri v sebe som utláčala pocit že po ňom túžim.
Prešlo možno päť minút a ja som nič nepovedala.Vietor sa mi veselo pohrával s vlasmi a ja som sa dívala s otvorenými ústami na toho kto sedel oproti mne a koho som donedávna považovala za svôjho najlepšieho priateľa.
„Prosím povedz niečo..“šepol.
Zatvorila som ústa a znova ich otvorila.Snažila som sa ale bola som v takom šoku že môj hlas zmizol niekde tam kde ho neviem nájsť.
Než som si to stačila uvedomiť sa posunul o kúsok bližšie ku mne a bez môjho vedomia ma chytil za bradu a pobozkal ma.Automaticky som zavrela oči a nemohla som uveriť tomu čo sa tu deje.
Odtiahol sa a jemne sa pousmial.Bol to taký nepatrný pohyb že by si ho nezaujatý človek nevšimol.
Pocítila som chladnejší vzduch a čosi ako kvapky na svojej ruke.No neboli to kvapky.Boli to biele vločky snehu vznášajúce sa ponad zeme a pomaly padajúce na trávu.
„Sneží…“Neveriacky som šepla.
„Áno.“Usmial sa a pozoroval zasnežené okolie.
„Ako je to možné?“
„Nevravela si že ak sa raz stane nemožné tak my dvaja tomu uveríme?Klamala si?“
„N-nie neklamala.“Otvorila som obe dlane a nechala som snehové vločky aby mi pomaly padali do rúk.S otvorenými ústami som sledovala okolie.
Nevravela som že je možné aby v lete snežilo?Vravela…
Je možné aby z tak pevného priateľstva vznikla čistá láska?Je…
Napriek tomu že ešte pred pár chvíľami pálilo večerné slnko sa sneh neroztopil.
Bolo to ako sen…
