Tákže máme tu prvú časť.Som zvedavá čo z toho bude xD.Len chcem povedať že dej sa tu bude rozbiehať trochu pomalšie…najprv sa chcem s postavami trochu pomazliť a uštedriť im pár pekných chvíľok potom to až pôjde dolu kopcom:)
Myslím že pri takej piatej časti…no nič nechajte sa prekvapiť a prajem príjemné čítanie
↓↓↓perex↓↓↓

Zase.Už zase.Už zase ma skoro vyhodili zo školy.Stojím na zastávke a dúfam že to ešte nevie mama.A hlavne otec.Viem si predstaviť ako bude zúriť.Najhoršie je že som to nespravil naschval vlastne som to vôbec nebol ja.V škole máme partiu chalanov a to všetko oni.Je to ich vina.Kvôli nim si všetci v škole myslia že beriem drogy.Hodili mi pod lavicu striekačku plnú nejakej hnusnej omamnej látky.A aj keby som silou mocou presviečal riaditeľa že to nieje moje neuveril by mi.A ja vlastne ani nesmiem nikoho presviečat.Ináč by ma pri prvej príležitosti zmlátili.Takto to chodí stále.Spravia nejakú hlúposť,povedia že som to bol ja a ja nemôžem odporovať.Nemám inú možnosť.Všimol som si že mi práve utiekol autobus.
„No super.“Ironicky som si povedal sám pre seba.
Možno sa každý diví prečo sú emáci takí smutní a uplakaní.Odpoveď je jednoduchá.Preože viac než polovicu šikanujú.A nám nezostáva nič iné ako byť tichý a smutne truchliť nad životom.Samozrejme je tu otázka prečo sme potom ešte stále emo.Je to jednoduché…pretože máme svoju hrdosť a len tak sa nevzdáme a budeme zuby,nechty za svôj štýl bojovať.Zaujmalo by ma ako asi teraz vyzerám.Sedím schúlený na zastávke a smutne pozerám do zeme.Aké ponižujúce.Ale mne je to jedno.Budem si smutný koľko chcem a nech to kažý vidí.Nech každý vie čo všetko si musím pretrpieť.Na chvíľu som zdvihol hlavu ktorú som mal položenú na kolenách.Pred sebou som uvidel najkrajšie dievča aké len mohlo existovať.Mala veľmi nezvyčajnú farbu vlasov.Ružovo-fialovú.Možno to pôsobilo trochu moc „sladko“ ale mne sa to strašne zapáčilo.Ona sa mi zapáčila.Mala dosť chudú postavu ale krásnu.Takú akurát.Takú akú mávajú modelky.Bola o niečo nižšia odo mňa,jej oči sa krásne leskli a ja som si uvedomil že sa na mňa pozerá.Začal som sa červenať a okamžite som uhol pohľadom.V tom som si uvedomil že si ešte stále objímam kolená.Vyzeral som totálne teplý.
„Môžem ti nejako pomôcť?“Jej hlas bol taký sladký ako jej vlasy.tenký,jemný a ochotný.
„Č-čo?Nie ja…ja len…“Odmlčal som sa.Hovorí sa že láska je osud ale aj osudu treba niekedy pomôcť.Teraz nastala moja šanca.
„….len mi je trochu zima.Asi si pôjdem kúpiť čaj nechceš tiež?“Hlas sa mi triasol.Ak odmietne nezvládnem to.Takéto dievča už nikdy nestretnem.Takéto sa dá vidieť jedine v komixoch alebo v kreslených sieriáloch.A ja som teraz také videl naživo.Vyzerala ako prekrásna víla z rozprávky.Zdalo sa že to dievča rozmýšľa či odmietnuť alebo nie.Potom otvorila ústa a…
„Áno dám si rada.Kto platí?“Pri vete „kto platí“sa roztomilo zasmiala.Samozrejme že som platil ja.Tak som sa zdvihol z depresívnej polohy a šli sme ku stánku.Obidvaja sme si dali citrónový čaj.na si ho ani nesladila vypila ho len tak ako bol.Aj sme sa chvíľku rozprávali.Zistil som že sa volá Veronika.
„A ty sa voláš ako?“Jej sladký hlas mi znel v ušiach ešte celé hodiny.Nedokázal som ho dostať z hlavy.
„Ja som Daniel.Nedáš si ešte niečo?Mám doma trochu prúser takže by som rád prišiel domov čo najneskôr.“
Nemohol som tomu uveriť….zostali sme spolu po celý zbytok dňa.
„A čo si vlastne vyviedol?“Spýtala sa ma keď už sme sa skoro lúčili.
„No..to je na dlho.Podstatné je že si o mne teraz celá škola myslí že som feťák.“
Rozosmiala sa a jej zvonivý smiech naplnil to ticho.Tiež som sa zasmial.Ale môoj smiech znel skôr ako nárek keď som si uvedomil že za chvíľu sa rozlúčime.
„Daniel rada som ťa poznala.Je mi ľúto ale musím ísť.A držím palce dôfam že to doma nebudeš mať také zlé.Verím že to dobre dopadne.Skôs im proste povedať pravdu že nefetuješ a hotovo.“
Pousmial som sa.Povedať pravdu.Ha-ha-ha.A potom ležať na zemi zmlátený za školou a nechať sa prevážať záchankou.Nie.Ja im nemôžem povedať pravdu.Budem musieť povedať že naozaj fetujem inak to bude ešte horšie než to čo dostanem od otca.Oveľa horšie.
„Maj sa Veronika.Aj ja dúfam že sa mi podarí to fotrovi vysvetliť.“Klamanie mi nerobilo problém.Hneď ako odišla sa na mňa znova vrátil ten nával smútku.Odišiel som k zastávke,schúlil som sa a čakal na autobus…
Tak dúfam že sa vám úvod páčil:)
Nebojte úvody sú vždycky kratučké takže tie ostatné budú dlhšie…tak snáď si prečítate aj druhú časť:)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.