Ja neviem čo k tomuto povedať.Veľmi som chcela písať ďalšiu časť už dlhšie ale som lenivá sadnúť si k tomu a písať.Čo ma strašne štve pretože ak chcem aby sa táto poviedka niekedy skončila tak musím písať ďalšie a ďalšie časti.Nie ja nechcem aby skončila…kebyže ma to prestane baviť poviedku zruším rovno ale ako hovorím o to nejde.Ide o to že sa naopísateľne teším na to ako budem písať posledný diel.Už som o tom toľkokrát rozmýšlala.Mám ho do detailu vymyslený.Lenže príbeh nieje len začiatok a koniec.Niekde musí byť aj stred ktorým s k tomu koncu dostanem.Preto sa dostávam k ďalšej časti PTVZ a konečne ju idem s radosťou napísať:)
„Veronika?“Pozrel som na ňu.
„Veronika!“Začal som s ňou jemne triasť aby sa zobudila.
Zdvihla hlavu a rozospato sa na mňa pozrela.Potom sa rýchlo zorientovala, zdvihla hlavu a vystrela sa.
„Č-čo?“Zdalo sa že sa zľakla.
„Nič…prepáč že som ťa vyľakal to som nechcel.Prosím povieš mi čo sa včera stalo?Pamätám si len že ma niekto udrel…“Potľapkal som si po čele.Naozaj som si nič nepamätal…jediné čo som mal v hlave bol obraz ako nekto obchytkáva Veroniku a ja som po ňom vyletel…čo sa vlastne dialo potom?Och áno potom ma udrel a preto som tu.Už sa mi to vybavilo.Zdalo sa že Veronika hvíľku váhala.Potom sa nadýchla a začala pomali rozprávať.
„Včera…ťa udrel jeden z mojich kamarátov.Potom ho z baru vyhodili a zavolali sme sanitku nech ťa prídu zobrať pretože si sa ani za svet nehcel zdvihnúť.“Hovorila ticho a pozerala sa pritom do zeme.Tiež mi to pripadalo ako keby z toho obviňovala mňa.
„A prečo ma vlastne udrel?“Spýtal som sa to len preto pretože som chcel aby sa Veronika priznala že zašla ďalej než mala.Samozrejme nechcel som ju trápiť ale aspoň som chcel vysvetlenie.
„No…pretože…pretože-„Pri poslednom slove sa odlmčala a schúlila sa do klbka.Tiež hovorila hlasom ako keby plakala.Myslím že to tak aj bolo.
„Nie to je v poriadku.Prosím povedz mi čo sa včera stalo ja si nič nepamätám.“Hladil som ju pritom po vlasoch a neskutočne som sa nenávidel.Ja viem že ona mi to nechce povedať ale predsalen to od nej chcem počuť.Hlavu mala shovanú za kolenami a pozrela sa na mňa svojimi veľkými očami.Mala ich červené pretože plakala.Keď sa na mňa pozrela cítil som sa hrozne.Bolo vidieť že je jej to naozaj ľúto.
„No…včera mi dal jeden ten kamarát…Peter trochu alkoholu.Ale nebolo to nič silné bolo to len pivo.A…on…“Na chvíľu prestala.Už som sa rozhodol že ju nebudem nútiť.Bolo hrozné sa na ňu pozerať takto.Rozhodol som sa že ju nechám nech hovorí key chce a čo chce.Trochu ma prekvapilo keď sa nadýhla a chcela pokračovať.
„On chcel aby som ho pobozkala ale ja som nechcela a potom…potom povedal že si na mňa chce…siahnuť.Bolo mi to jedno nech si robí čo chce.A potom už vieš čo sa stalo.Prepáč Daniel prosím prepáč mi to ja už to nikdy nespravím vážne som sa vtedy nekontrolovala.“Znova sa schúlila.
Mal som sto chutí na všetko zabudnúť a nechať to tak.Aj tak urobím len čo sa obaja trochu ukľudníme.
„To je v poriadku nieje to tvoja vina.Len už prosím neplač.“Jemne som ju pobozkal a objal.
_________________________________________________________________________
Keď sme konečne došli späť na chatu nemohol som uveriť že si ľahnem do normálnej postele.Tie v nemocnici boli viac ako nepohodlné.
„Nevadí keď budem chvíľku odpočívať?“Spýtal som sa toho krásneho stvorenia čo tam bolo somnou.
„Nie nevadí len si ľahni mal by si si trošku pospať.“Povedala a šla zakúriť.Normálne by som jej pomohol ale teraz som bol tak unavený že som na to ani nemyslel.Otvoril som dvere a vyvalil som sa na posteľ.Ani som sa neobťažoval zavrieť dvere či prezliecť sa z nepríjemných nohavíc a zimnej bundy.Len som si ľahol a pozeral do okna čo bolo vedľa mňa.V tom ma napadla jedna vec.V hlave som si tú myšlienku stále zdokonaloval a robil ju lepšou a perfektnejšiou.Bolo to ako skladať puzzle.Ale v rozmýšlaní mi bránila moja únava.
Keď som zaspal snívalo sa mi o Veronike.Stála na akomsi balkóne a volala na mňa.V ruke držala nejaku malú krabičku vyzeralo to ako krabička kde sa dávajú cukríky.Chcel som ísť za ňou ale nešlo to ako keby ma niečo držalo pri zemi.Potom sa mi pred očami pomali začala rozpadávať.Kričal som na ňu ako sa len dalo hcel som jej ísť na pomoc ale nemohol som.Potom sa rozpadla úplne a zostal z nej len prach.Od strachu som sa zobudil a pozrel vedľa seba.Ležala tam Veronika živá a zdravá a hlavne pokope.Všimol som si že už na sebe nemám bundu a som zakrytý paplónom.Ach Veronika čo by som bez teba robil si taká starostlivá pomyslel som si.Bál som sa znova zaspať nechcel som mať ďalšie nočné mory.Nakoniec som naozaj nezaspal a bol som hore až do rána.Sedel som na postely a pozeral z okna.Zrazu sa Veronikiné súmerné dýhanie skončilo a ja som počul ako sa zdvihla.
„Da-Daniel?Ty si už hore?“Spýtala sa rozospato.
„Áno už dosť dlho.Nevedel som zaspať.Nezobudil som ťa však?“Ľahol som si tak aby boli naše tváre oproti sebe.
„Nie nezobudil.A kedy si vstával ty?“Chytili sme sa za ruky.Všimol som si že jej ruka je šete tenšia ako predtým.No teraz som to nechcel rozoberať.Nechal som to tak ako to je.
„Ani neviem…bolo ešte zotmeté.Nevedel som zaspať tak som sa len pozeral z okna.Je to úžasné takto sa pozerať na prírodu.V meste nič takéto neuvidím.“Zachichotala sa.Jej krásny smiech prešiel ozvenou veľkej izby.Dokázal by som to počúvať stále.Potom sa mi uprene pozrela do očí.Ja jej tiež.V takejto chvíli sa ticho preraziť jednoducho nedá.Začali sme sa bozkávať.Napadlo ma že môj život je ako rozprávka.Mám rozprávkové dievča ktoré rozprávkovo ľúbim.Kto by povedal že práve ja budem mať takéto šťastie.
Keď sme sa ako tak spamätali šli sme do kuchyne uvariť si raňajky.
„Čo si dáš?“Spýtal som sa keď som pozeral do takmer plnej chladničky.Bolo tu vážne všetko.
„Ja neviem…čo si dáš ty?“do detailu som si poobzeral obsah chladničky.Čo si dám?Všetko!Vyzerá to všetko tak chutne a ja neviem čo si mám vybrať.Nakoniec som sa rozhodol pre lievance.Zobral som si potrebné veci a nachystal panvicu.Od lievancov rozvoniaval celý dom.Mal som na to neskutočnú chuť ale s Veronikou to zdalo sa ani nepohlo.
„Nemáš rada lievance?“Spýtal som sa medzi rečou.
„Ale áno mám…nevadia mi.“
Keď boli konečne hotové dal som si ich celý tanier.Veronika si dala len jeden.
„Nechceš viac?Môžem ešte spraviť.Alebo ti dám z mojich…prepáč že som si ich toľko zobral ale mám na to obrovskú chuť.“
„Nié to je v pohode mne stačí jeden.Dneska v noci si trošku mrmlal tak som sa zobudila a šla som si do chladničky pre niečo na zub.Som ešte stále najedená.A čo sa ti vlastne v noci snívalo?“
Spomenul som si na odporný sen ktorí sa mi prisnil dneska v noci.Ten jej povedať nemôžem znelo by to trápne.
„No…vlastne si to už nepamätám.“zdalo sa že tomu uverila.Ale niečo a mi nezdalo.Ako je to možné?Hovorí že jedáva normálne ale predsa len…zdá sa mi že je deň za dňom chudšia a chudšia.To ale nevadí predsalen veľa detí má chudú postavu vrodenú a ona za to nemôže.V tichosti sme jedli.Samozrejme že ona to dojedla skôr tak ja som ešte chvíľku sedel v kuchyni sám.Keď som sa šiel vrátiť do izby počul som divné zvuky z kúpeľne presnejšie tam kde je záchod…