Prišli sme domov z Trnavy ako vždy.Začala som si čítať časopis.“Mala by som ísť privítať moju mačku Tekvicu.“prebehlo mi hlavou.Potom som si všimla že moja mama ide dať naším trom mačkám najesť.Tak som si povedala že teraz nebudem Tekvicu otravovať kedže viem že na jedenie sa ona vždy teší najviac.Potom som si všimla že mama volá Tekvicu nejako dlho.Bolo mi to divné pretože keď ide o jedlo Tekvica je vždycky prvá.
„Asi sa niekde schovala.“Povedala som bez náznaku strachu.Poznám Tekvicu, ona sa niekedy hocikam zapatroší a zaspí tam.Hľadali sme ju všade no nikde nebola.
„Chodťe sa pozrieť na chodbu možno vybehla keď sme prišli.“To som už bola zúfalá.Poslala som mamu a sestru na chodbu sa pozrieť.Kým boli preč ja som pozerala celý dom či ju niekde nenájdem.Od začiatku som vedela že jo márne no ja so sa aj napriek tomu pozerala na niektoré miesta aj desať krát.Potom som počula kľúče.Strašne som si priala aby prišli a mali ju v rukách.Lenže opak bol pravdou.Mama plakala.Vedela som že je zle.
„Našli sme ju dole pri vchode.Nehýbe sa.Poďme rýchlo na pohotovosť.“Zavelila moja sestra.Teraz som už plakala aj ja.Moja mačka…moja mačka Tekvica ktorá ešte nemá ani 5 rokov teraz bezvládne leží v tej zime.Bežala som rýchlo cez vchod až do auta.Najprv sme šli za bývalým frajerom mojej mamy.Aby si ju zobral na ruky.Myslím že ja aj mama by sme omdlely keby sme ju mali zobrať my.A moja sestra tiež.Celou cestou tam som šialene plakala.Ja si tu v teple sedím a ona leží v zime a možno má niečo zlomené.Bolo to úplne jasné.Mám poschodovú posteľ hneď oproti oknu.Už sa pár krát predtým stalo že sa vyšplhala na okno a skoro vpadla lenže ja som ju odtiaľ vždycky zobrala takže sa jej nič nestalo.Lenže teraz nikto nebol doma.Bolo nad slnko jasnejšie že spadla z okna.Zo siedmeho poschodia.Keď sme konečne prišli Marek vybehol z auta a šiel ju zobrať.Ja som si na hlavu pritlačila obal z notebooku aby som nič nevidela.Bála som sa pohľadu na ňu.Potom prišiel k autu.
„Povedz to mne.“Povdala mu moja sestra.No on sa len priblížil ku mne a povedal „Je mi ľúto…Tekvica išla do neba.“
Začala som kričať a plakať tak ako nikdy.Moja malá Tekvička je preč.Navždy.Už nikdy si ku mne neľahne a nezačne spokojne priasť.Už nikdy na mňa nezamňauká nech si idem ľahnúť.Už nikdy si somnou ráno nebude čítať noviny.Už tu nebude.
Teraz keď toto píšem stekajú mi slzy po tvári.A to už od včerajška.Bolo asi tak desať hodín.
Nikdy na teba nezabudnem.Bola si najlepší spoločník akého by si mohol človek priať.Spolu sme prekonali ťažké chvíle.Spolu sme sa každý večer pozerali na Billa.Nech si každý hovorí čo chce viem že aj tebe sa páčil.Dúfam že sa máš tam v nebi dobre a že ti nieje samej smutno.Raz tam pôjdem tiež a budeme znova také nerozlučné a znova bude každý žasnúť nad tým aký úžasný môže byť vzťah človeka s mačkou.Vždy keď niekto prišiel na návštevu obdivoval nás.Obdivoval teba že si vieš sadnúť na povel, obdivoval teba že sa nepriblížiš ku nikomu inému ako ku mne.Nikdy nebude existovať taká mačka ako ty.Je škoda že si odišla tak skoro.Pamätám si ako som sa raz rozprávala s mamou kedy zomrieš.Vypočítali sme to že keď budem mať 28 rokov.Od toho mám ešte veľmi ďaleko.Odišla si príliš skoro.Chýbaš mi.
Dala by som sem jej fotku ale teraz nemôžem.Neskôr ju sem dám.Teraz by som nezvládla sa na ňu pozerať.Zbohom Tekvica.Včera si ma opustila ale rozhodla si sa pre to sama.Odišla si preto lebo si chcela.Navždy budeš v mojom srdci…