Takže.Ospravedlňujem sa za dlhšiu neprítomnosť.Sľubujem že hneď ako toto dopíšem pôjdem obehnúť SB.Ale teraz k príbehu.Nemám na toto moc čo povedať pretože to idem písať viac menej z povinnosti.Jednoducho som si povedala „Dness už musím napísať poviedku“.Veľa ľudí sa ma pýtalo kedy bude ďalšia časť tejto poviedky a ja myslím že už by mala byť na blogu časť druhá.Chcem vám ukázať ako som vám vďačná zato že to čítate tým že budem písať viacej..teda tak ako si to prajete.Tak koniec preslovu a ide sa ku poviedke:
Ležala som na postely a pozerala do prázdna.Boli asi tri hodiny ráno.Nemôžem zaspať.Vidím pred sebou svôj počítač a som nervóznejšia než normálne.Stále mám v hlave predstavu že Dave sa vráti a odpíše mi.Že tam mám už teraz neprečítanú správu.Počula som buchnutie dverí čiže Lucy je už asi doma z oslavy.Bolo počuť kroky, asi sa išla pozrieť či už spím.Tuho som zavrela oči a robila som sa že už dávno spím.Potom som asi zaspala.
Ráno som sa zobudila na brechanie psov.Naši susedia majú veľa psov, nikdy sa mi nepodarilo spočítať koľko ich je.Jediné čo viem je že vždy keď idú s nejakým psom na prechádzku nikdy to nieje ten istý čo včera.
Najprv som šla skontrolovať či je Lucy doma a keď som zistila že som tu sama okamžite som zamierila ku počítaču a bleskovou rýchlosťou som ho zapla.Odpísal!On odpísal!
Ahoj Sandy!Áno bol som tu ale zabudol som si doma mobil takže som ti nemohol poslať sms.Pýtal som sa pár ľudí či ťa nepoznajú ale ani jeden nevedel kde bývaš.
Okamžite som si vydýchla.Zavolala som mu aby sme sa mohli rozprávať normálne.
„Zdravím Sandy!“Pozdravil ma.Jeho hlas sa mi na jeho povahu zdal až moc optimistický.
„A-ahoj Dave.Tak ak sa máš?A ako si sa sem vlastne včera dostal?Veď si hovoril že rodičia by ťa sem nikdy nedoviezli.“Vždy keď s ním hovorím cítim sa neisto.On je kráľ gangu a ja som malá školáčka.
„Mám sa super!Je mi úžasne…objavil som jednu novú partiu a okamžite ma prijali medzi seba!“
„To som rada.A akí sú ľudia v tej partii?“
„Sú super!Vždy keď niečo potrebujem pomôžu mi.“Pousmiala som sa.Mala som rada keď mal dobrú náladu.On vedel svojou náladou nkaziť vždycky aj ostatných.
„Teším sa s tebou Dave.Mimochodom nepôjdeš niekedy zasa sem do nášho mesta?“
„Asi nie.Naši sem šli len niečo kúpiť a pochybujem že by sem šli znova.“
„Aha…Tak ja sa musím lúčiť.Prepáč Dave.“
„To je v poriadku ahoj!“
Odhlásila som sa a pozrela sm do zeme.Prečo mám stále taký pocit…prečo mám stále taký pocit že tú svoju poondiatu partiu má radšej ako mňa?Sandy čo si to namýšľaš.Nikdy ťa nevidel, nemôže ťa mať rád.
„Ale ja za to nemôžem!!!“ Skríkla som a buchla pesťou do stola.
„Nemôžem predsa zato že ma nemôže vidieť každý deň ako tú svoju partiu!Nieje to predsa moja vina tak prečo on sa chová ako keby bola?!“Šepkala som sama sebe.V tom som počula vŕzganie podlahy.Strhla som sa.Bola to Lucy ktorá práve prišla z nákupov.Rýchlosťou blesku som sa vyrovnala a otvorila som si nejaké okienko na počítači aby si myslela že tu takto sedím celý čas.
„Sandy?Sandy mala by si sa začať obliekať za chvílu musíš byť v škole!“Kričala na mňa z kuchyne.
Začala som si obliekať svoje zelené šaty na ramienka a vlasy som si zaplietla do vrkoča.
„Môžeme ísť.“Povedala som sa sama sebe.Stále som mala trošku smutnú náladu keď som si spomenula na Davea.
Keď sme prišli videla som tú hŕbu deciek na školskom dvore.Všetci boli vyšperkovaní a oblečení ako na módnu prehliadku.Prvý deň je možnosť sa ukázať.Teda tak to berú ostatný.Pre mňa je to len jeden z ďalších nudných dní, len ďalší deň keď dúfam že stretnem niekoho lepšieho ako je Dave.Aby som sa už konečne s ním mohla prestať trápiť pretože je to zbytočné.
„Tak choď.Ja sa musím ponáhľať do práce.Pá.“Povedala Lucy a pobozkala ma na čelo.Ja som jej zakývala a odišla som.Snažila som sa nájsť našu triednu a po niekoľkých nekonečných pokusoch sa mi to podarilo.Docupkala som k nej a spýala som sa kde je moja trieda.Ukázala prstom na hlúčik detí ktoré si asi mali čo povedať.Naša trieda sa nebláznila ako ostatné.Oni sa proste len rozprávali.
„A-ahoj.“Pozdravila som.Všimla som si dievča v rohu ktoré sa jediné nerozprávalo.
„Ty si tu nová?“Spýtala som sa jej.
„Áno..ako sa voláš?“
„Ja som Sandy a ty?“
„Som Anna teší ma.“
Celý zbytok dňa som sa rozprávala len s Annou.Naozaj mi to pomohlo nachvíľu prestať myslieť na Davea.Vypýtala som si od Anny jej číslo a odišla som.Celú cestu som si prehrávala v hlave rozhovor s ňou a to ako vyzerá.Anna mala bledohnedé vlasy uviazané v dvoch copoch ktoré jej boli dlhé po plecia.Oblečené na sebe mala žlté šaty ktoré jej boli po kolená a obuté mala sandálky ktoré mi pripadali ako tie ktoré nosia malé deti.Mala krásne modré oči a plné pery.Pripomínala mi bábiky ktoré sa predávajú v hračkárstve.Trochu som sa zľakla keď mi zapípala smska.
Začala som si trochu nahlas čítať.
„Sandy tá nová partia je úžasná!Som s nimi a hneď mám dobrú náladu!“Bola od Davea.Zostala som trochu zarazená.On nikdy neposlal smsku prvý.Asi sa len bláznili a niekto mu zobral mobil a napísal to zaňho, pomyslela som si.Ale…odkiaľ by vedel moje meno?Na tom predsa nezáleží.Je to jedno.Možno ma pred nimi ohováral tak mu zobrali mobil a napísali za ňho tú smsku.Áno táto úvaha sa mi zdá najlepšia.Určite to tak bolo…