Ahoj!Predovšetkým sa vám chcem ospravedlniť.Pravdou je že už som rozmýšlala že blog zruším a skončím s blogovaním ale potom som sa ne tento blog pozrela a uvidela som komentáre a všetky Sbčka a všetko to čo tu je.Na chvíľu mi prišlo smutno a dostala som zase chuť blogovať.Dôvod prečo tu vždy tak dlhú dobu niesom je že máme nový počítač ktorý je strašne spomalený a stále sa len tak vypína.Bojím sa na ňom napísať článok lebo sa bojím že sa mi uprostred písania vypne.Snáď to pôjde lepšie.Tak a teraz k poviedke.Už dlhšie premýšľam nad ďalšiou čaťou a teraz som na to dostala proste chuť.A je mi Daniela ľúto.Chudák musí si toho pri Veronike toľko pretrpieť.Ale verím že on to zvládne.Dúfam.
Onedlho vlak zastavil a my sme mohli vystúpiť.Tu už vôbec nebola taká zima ako u Veroniky na chate.Zobral som kufre a Veronika radostne cupkala predomnnou.
„Môžem ťa odprevadiť domov?“Opýtal som sa.
„Samozrejme ja budem len rada.Teraz by sme mali ísť cez prechod a potom doľava.“Usmiala sa na mňa a išla po ceste ktorú mi nadiktovala.
Čakali sme na prechode až uvidíme na semafore zeleného panáčika.Ale toho som ja úplne ignoroval.Pozeral som sa na Veroniku a zrazu som si všimol ako sa oprela veľmi rýchlo o stĺp.
„Veronika?Deje sa niečo?“
„Zat…Zat…“Nerozumel som jej.Položil som kufre na zem a chytil som ju okolo pása.
„Čo sa stalo?!“Jej drobné telo sa ma držalo a ja som sa snažil zistiť čo sa deje.
„Zatmieva…sa mi pred…pred očami.“Povedala to trochu omámene a ja som sa okamžite zľakol.Zobral som ju do náručia a nevedel som čo mám robiť.Videl som že sa jej zatvárajú oči ale nevedelsom ako jej pomôcť a už vôbec som nevedel čo jej vlastne je.
hlava jej spadla na moje plece.Rýchlo som utekal na prvú lavičku čo som uvidel a kufre som nechal na prechode.Našťastie ich nikto nezobral.Položil som Veroniku na lavičku a utekal som pre kufre.Tie som doniesol k tej spiacej princeznej a bál som sa aby sa jej nestalo niečo vážne.
„Veronika?Počuješ ma?“Zúfalo som jej hovoril do ucha a snažil som sa nekričať.Neodpovedala.Chytil som jej chudú ruku a stisol som ju.
Asi by som mal zavolať sanitku, napadlo mi.Vybral som z vrecka mobil a vytočil číslo.
„Prosím vás príďte sem omdlelo tu jedno dievča, prosím čo najrýchejšie!“Zbesilo som kričal.
„Prosím ukľudnite sa a povedzte nám miesto kde sa nachádzate.“
Povedal som a už mi zostávalo len čakať.Strhol som zo seba bundu a zakryl som ňou Veroniku i keď som vedel že to nepomôže lebo tu je oveľa teplejšie než v horách.Položil som si Veronikinú hlavu na svoje kolená a hladil som ju po vlasoch.Ln nech sa ti nič nestane.Spravím všetko preto aby sa ti nič nestalo.Pre teba spravím všetko.Pre teba všetko zlato…pre teba všetko Veronika.
Cez mierne zaslzené oči som uvidel sanitku ako krúži okolo a asi nás hľadá.Zamával som rukou ako signál že sme tu.Prišla k nám a zastavila.
Len som sa smutne prizeral ako Veroniku nakladajú do auta.
„Môžem ísť s vami?“
„Prosím vás nie naozaj sa to nehodí.Príďte za hodinu do nemocnice dobre?Som si istá že vás tam bude čakať.“Povedal sanitár a nastúpil do toho strašidelného červeného vozidla.Mne nezostávalo nič iné než čakať.Asi by som mal zavolať jej rodičom že ich dcéra je v nemocnici.Ale…ja neviem kde býva ani neviem kde má rodičov.Možno tam už budú keď prídem.Nebudem sa tým zaoberať.Teraz je dôležitá Veronika nie jej rodičia.
Pomali som zobral kufre a ťahal som sa s nimi až ku mne domov.Pritom som stále myslel na Veroniku.Možno niečo otrávené zjedla a teraz je jej z toho zle.Nie veď nič nejedla.Alebo niečo otrávené vypila.Je to možné.
Vytiahol som z vrecka kľúče a odomkol som dvere.
„Ahoj mami!Ahoj oco!“ Pouzdravil som rodičov.
„Ahoj Daniel.Tak ako bolo na výlete?“Usmiala sa na mňa mama.
„Fajn…idem do izby ahoj.“Chcel som sa na ňu usmiať tiež ale nedokázal som to.Nemohol som sa usmievať keď pri mne nebola Veronika.Nemohol som robiť nič.Sadol som si na posteľ a pozeral do steny.
Čo také by sa jej mohlo stať?Pravdepodobne keď za hodinu prídem do nemocnice už bude ležať na postely a kresliť si nejaký portrét.
Áno.
Určite bude v poriadku.Trochu som sa ukludnil a pustil som si hudbu.Aj tak som na ňu nemohol prestať myslieť.Čo s ňou asi teraz v tej nemocnici robia.Pozrel som na hodiny.Ešte 20minút.Za desať minút by som mal odísť z domu aby som tam bol presne.Najradšej by som tam prišiel skôr ale to by ma k nej asi nepustili.zazvonil mi mobil.
„Haló?Tu Daniel.“
„Ahoj tu Olívia!“vyvalil som oči.Čo ona teraz chce.
„A-ahoj Olivia…prečo mi voláš?“
„Chcela som ťa počuť.“
„Olivia o čom to hovoriš?Veď sa skoro nepoznáme.“Keby som nebol taký vystrašený kvôli Veronike asi by som sa červenal a zakoktával by som sa lenže teraz to naozaj nešlo.
„No..páčiš sa mi a to asi vieš.“
„Olivia na toto teraz nemám čas!“Zložil som jej a pozrel som na hodiny.Pred piatimi minútami som mal byť v autobuse.Človek by si pomyslel že päť minút je nič ale keď na tom záleží človek ktorého milujete sa vám zdá ako keby malo byť päť minút celý váš život.Utekal som na autobus čo najrýchlejšie sa dalo a nakoniec som to stihol.Vbehol som do nemocnice a hľadal som recepciu.