Všetko sa začalo prvý deň školi keď sme so spolužiačkami išli osláviť nový školský rok do nákupného centra Aupatk a zastavili sme sa v parku hneď za ním.Veľa sme sa nasmiali už pri natáčaní videa pri ktorom nás jeden chlapík poprosil či nemáme servítky a ja som samozrejme dala a hodila som mu rovno celý balíček a neskôr som to oľutovala keď som aspoň jednu zo servítiek potrebovala.Nuž ale tu sa príbeh nezačína.Začína sa pri fontáne.S Katkou, Mišou a Viki sme si šli sadnúť hneď oproti obrovskej fontáne a pozerali sme sa na skupinku dobre vyzerajúcich ľudí ktorí stáli pár metrov od nás.Všetci sedeli no jeden stál.
„Pozri na toho emáka!“Ukázala prstom kamarátka čo skupinku pozorovala.Tiež som ich začala pozorovať a neviem prečo no ten chlapík ma fascinoval.Koľko mohol mať?16?17?Neskôr sa ukázaloo že oveľa menej.
O pár mesiacov neskôr na podujatí s názvom „Istrocon“ (kde sa stretávajú nielen skoro všetky postavičky z anime ale aj ľudia preoblečený do štýlu harajuku.)som si obdivne púrezerala každého kto prišiel.Prišiel aj chlapec ktorý vyzeral tiež zvláštne a jeho kostým bol viac než obdivuhodný.Bola to zvieracia kazajka, veľmi dobre spravená a na ústach mal pripevnené rúško.Každý sa s ním fotil a ja som sa len nehybne prizerala.Obdivovala som taký perfektný nápad a celkový kostým.
„Hej on trochu vyzerá ako ten chalan ktorého sme videli vtedy v parku pamätáš?“Náhle som si spomenula že som ho naozaj vtedy videla i keď som už na to dávno zabudla a nebyť pripomienky mojej harajuku sestry Toshiko, asi by som na to zabudla úplne.
„Máš pravdu.Ale to nebude on čo by tu robil.“Zasmiala som sa.
Na druhý deň prišiel tiež no tentokrát bez kazajky.Bol oblečený v čiernom a ja som bola prekvapená ešte viac.Naozaj to bol on.
„Vidíš ja som ti to hovorila.“Podotkla Toshiko a ja som súhlasne prikývla.Mala pravdu.Neskôr som zistila že sa volá Marek a rozprávam sa s ním už aj ja.Niekedy ma napadá aký je ten svet malý.Niekoho uvidíte, pár krát sa nad ním zamyslíte a hneď ako ho spustíte z očí na ňho zabudenete a to sa stáva ľudom denne.Kto vie koľko ľudí som už videla a zabudla som na nich.
Lenže sa našťastie stáva aj že sa s tým človekom začnete normálne rozprávať, zistíte o tej fascinujúcej osobe viac a nakoniec sami sebe nechápete ako ste si vtedy mohli o nej myslieť také a onaké veci.A tak sme sa dostali až sem.Píšem o tom článok lebo mne samej to príde fascinujúce.Tá ľudská hlúposť nad tým že si myslí že keď niekoho uvidí nieje možné ho uvidieť ešte raz.
Raz v jednej múdrej knihe bolo napísané „Každú osobu stretneš aspoň dva krát v živote.“
A bola to jedna z najpravdivejších viet aké som kedy čítala.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.