Dneska výnimočne dávam dve poviedky za sebou:D
Takže neviem či dá aj zajtra.Možno.Mám proste chuť písať a tá tu možno zajtra nebude:)
Pozerala som sa zasnene z okna zatiaľ čo moja sestra sedela pri počítači.V ruke som zvierala Humanoid a snažila som sa nepozerať sa na jeho tvár lebo som vedela že ma to znova rozosmúti.Dokedy do neho ešte chcem byť zamilovaná?Dokedy ešte chcem rozmýšľať nad tým či ho ešte niekedy uvidím?Aj tak je to všetko moja vina…
„Prue?“
„Čo je?“
„Vieš že ten Bill Kaulitz voľakedy chodil do školy čo je v meste ktoré je pár kilometrov od nás?“
Strhla som sa.Hej viem.Chodila som s ním…
„No…n-nie neviem.Chodil?Jéj.“Odpila som si z pohára ktorý som mala položený pred sebou na snehobielej parapete.Nechcem na ňho myslieť.Tak prečo mi ho musí všetko pripomínať?Prečo na ňho proste nemôžem zabudnúť ako na každého iného?
Hodila som cédéčko na posteľ.
„Čo to robíš?“
„Nič.“Otrávene som sa pozrela na svoju mladšiu sestru.
„CD Tokio Hotel?Odkiaľ to máš?“
„Darček na Vianoce…od kamaráta.“Nechcela som jej povedať že je to od jej milého určite by si myslela že sa spolu bozkávame za rohom čo je absolútne absurdná predstava.Zasmiala som sa keď som si to predstavila.Jeho drobné telo a moja vysoká postava.Ešte k tomu je odo mňa mladší.
„Na čom sa smeješ?“
„Nebuď zvedavá.“Odfrkla som.Linda sa len urazene pozrela do monitora a pokračovala v tom čo robila doteraz.
Rozhodla som sa že nebudem trčať doma.Obliekla som si bundu a vyrazila von.Končil sa december čiže vonku nebolo najteplejšie.Prechádzala som sa po čerstvom snehu a počúvala ako mi vŕzga pod nohami.Od malička ten zvuk milujem.
„Prudence!“Niekto zakričal moje meno.Otočila som sa dozadu a tam stál Mark, priateľ mojej sestry.
„Ahoj!Čo ty tu?“Tváril sa veselo.Vždy bol optimistický a niekedy až príliš.Keď sa hádal s mojou sestrou ona bola vždy tá ktorá máva deprésie a ona bola tá ktorá najviac kričala.
„Ja…sa len tak prechádzam.“
„A môžem s tebou?“
„Jasné.“Usmiala som sa.Nepoznáme sa píliš dlho no napiek tomu mi vždy vie spôsobiť dobrú náladu.Keď ho vidím musím sa usmievať.
„Tak čo hovoríš na to cédéčko?Páčilo sa ti?“
„No…ja som si ho ešte tak nejako nestihla vypočuť.“
„Jasné to nevadí.Vypočuješ si ho neskôr.“Začal sa usmievať tým svojím oslnivým úsmevom.Začali sme sa rozprávať o mojej sestre.Napriek tomu ako veľmi sa snaží sa mi zdalo že s ňou nieje dvakrát šťastný.Bol presne taký ako ja…
„A čo ty?Zažila si to už niekedy?“Spýtal sa ma a ja som nevedela čo mám odpovedať.Zrazu na mňa prišiel zase ten neuveriteľný smútok ktorý by neprekonal ani ten najkrajší darček či vyznanie.Túto bolesť by vedel zastaviť jedine on.
„Ja…Áno zažila som to.“Musela som sa zhlboka nadýchnuť aby som mu to povedala.Hneď po tom ako odišiel som si sľubila že sa nebudem nikomu vyťahovať že som chodila s Billom Kaulitzom.Nepotrebujem aby ma niekto obdivoval za to že som ho mala len pre seba…na pár dní.Na pár krásnych dní krajších než čokoľvek iného na svete.Odvtedy sa cítim strašne sama.Tak veľmi sama že aj keby som stála v dave ľudí cítila by som sa ako keby som tam stála len ja jediná.
„A ztratila si tú osobu nakoniec?“Prekvapilo ma ako bez zábran sa dokáže Mark pýtať.Nieje si vedomý toho že to môže niekoho zraniť či privodiť mu to staré spomienky a spôsobiť depresiu.
Nič som nehovorila len som sucho prehĺtla a súhlasne prikývla.Áno ztratila som tú osobu.Navždy.
„Prečo?“
„Pretože som bola príliš nevšímavá a príliš som sa zaujmala len o seba.“
„A to sa dá?“Musela som sa zasmiať.Jeho myslenie je príliš detinské.Presne také ako vtedy bolo moje…
„Dá.Keď príliš myslíš na svoje potreby a zabúdaš na potreby toho koho miluješ…“Ešte nikdy som o tom s nikým nehovorila.Toto bolo pre mňa zvláštne pretože takéto svoe úvahy som vždycky dusila v sebe.
„Myslíš že sa správam nevšímavo?“
„Mark ja sa o tom nechcem rozprávať.“Zatváril sa sklamane.Možno že vo mne videl východisko zo svojich problémov.