Wheee dneska som celý deň doma (zo zvláštnych dôvodov nejdem do školy xD)
a tak som sa rozhodla venovať tento deň písaniu:) ♥
dúfam že sa vám táto časť bude páčiť:)
„Koľko máš rokov?“Opýtala sa ma Yetty.
„Ja…mám dvadsať.“Povedala som to trochu neisto a začervenala som sa.Všetky dievčatá okolo mňa vyzerali že majú práve krásnych šestnásť a ja som si pripadala neuveriteľne stará.
„Fíha ty máš šťastie!“
„Prečo?“Nechápala som.
„Si presne tak stará ako Bill!“
Nahrnuli sa mi slzy do očí ale snažila som sa aby tam aj zostali.
„No…no a čo?“
„Možno by s tebou chcel chodiť!“Zasmiala sa.Mne do smiechu rozhodne nebolo.Nechcel by.Teraz už nie.
„Čo je s tebou?“Pozrela sa na mňa s ľútosťou v očiach.
„Nič somnou nieje.“Usmiala sa som sa.Pozrela som sa vôkol seba.Všade, všade som videla jeho tvár.Prečo na ňho nemôžem jednoducho zabudnúť?Cítim sa ako keby som spadla do obrovskej hlbokej úasit z ktorej niet úniku.Budem sa takto trápiť navždy?
„Budeš tu dnes somnou dobre?Keďže si tu nová mohla by som ťa zoznámiť s ostatnými.“Široko sa usmiala a chytila ma za ruku.Šla rovno dopredu a hlasno zakričala.
„Baby máme tu novú členku!Vola sa Prudence a zbožňuje Tokio Hotel tak isto ako my!Nieje odtiaľto tak na ňu bertie ohľad.“Zasmiala sa.Ja som len ticho stála a pozerala som do zeme.Nechcela som zdvihnúť hlavu.Videla by som tam jeho tvár, jeho pohľad.Stačí aby som sa jednej z tých dievčat pozrela na ich tričko a videla by som tam tú tvár…tú tvár ktorá toto všetko spôsobila.
Hneď si začali všetky ticho šepkať a ja som vedela že sem len tak ľahko nezapadnem.
„Tak ja ťa tu na chvíľu nechám.Idem skontrolovať či sú tu všetci.“Pozrela sa na svôj zoznam a ofišla preč.Zostala som tam stáť sama a hlavu som mala stále sklonenú ako nejaký pštros.Všetci kričali jeho meno, všetci spievali piesne ktoré vytvoril on sám.
Sadla som si na lavičku a ticho som sa pokúšala nevnímať okolie.
„Ahoj.“Vystrašila som sa.Vedľa mňa sedelo útle dievča, mohlo mať niečo okolo štrnásť.Najprv som si ju opatrne premerala pohľadom.Zdalo sa že nemá na sebe nič čo by ma nútilo pozerať sa do jeho tváre a vzbudiť v sebe zlé spomienky.
„Ahoj.“Usmiala som sa na ňu.
„Ty si Prudence však?“
„Áno.Ako sa voláš ty?“
„Ja som Maggie.Čo sa stalo že tu tak smutne sedíš?“Vyzerala veselo ale mala som pocit že jej oči hovoria čosi úplne iné.Vyzerali ako keby sa z nich mali každú chvíľu začať valiť potoky sĺz.
„Nič, vôbec nič.“Trochu nútene som sa zasmiala.“Prečo by sa malo niečo stať?“
„Trápiš sa kvôli Billovi však?“Táto jej otázka ma tak prekvapila že som na ňu pozerala s otvorenými ústami a bála som sa niečo povedať.Moje pery sa pohybovali hore a zase dole ale nevyšiel zo mňa ani jeden tón.Ako to mohla vedieť?
„To je v poriadku.Aj ja kvôli nemu mávam depresie.“Veselo pohupkávala nohami a ruky mala na svojich kolenách.V tom som pochopila.Takže ona si myslí že som smutná kvôli nemu…pretože ho nemôžem mať?Áno.Aj tak som v nás dvoch videla istý rozdiel.
„Aj…aj ty?“
„Áno.Často plakávam keď sa v noci pozerám na jeho plagát.“Nechápala som ako sa dokáže tak ľahko pozerať okolo seba.Ja sa na jeho tvár pozerať nemôžem.Nechcem.
„Prečo…prečo na ňho jednoducho nezabudneš?“To bola prvá otázka ktorá mi napadla.Čo keď má na to ona nejaký dobrý recept ktorý by som mohla použiť a tým sa aj zbaviť svôjho trápenia?
Pozrela sa na mňa priam nenávistným pohľadom.
„Ako to môžeš povedať?!“
„Ja…nechcela som prepáč.“
„Nikdy by som na ňho nezabudla!Budem navždy fanúšik Tokio Hotel!“Nerozumela som jej.Ako môže niekto chcieť aby sa úmyselne trápil?
„A-aha…“Nechcela som nič viac hovoriť.Mala som pocit ako keby mi život utekal, ako keby som ho celá stratila.Toľko rokov čo sa už nikdy nevrátia.A všetko je to kvôli nemu.
„Nenávidím ťa Bill!“Vypadlo zo mňa.Nahromadilo sa vo mne toľko hnevu že som si vôbec neuvedomovala čo hovorím či čo robím.Silou-mocou som sa snažila zadržať slzy a zdalo sa že sa mi to darí.Maggie na mňa pozrela ešte nenávistnejšie než predtým.
„Čo si to preboha povedala?!Čo robíš v našom fanklube?!“Nadávanie jej nešlo priveľmi dobre.
Bola až príliš mladá na to aby ma svojím nadávaním zastrašila či nahnevala.
„Nie ja som to nechcela povedať…ja som…ja…“Vôbec som nevedela ako vysvetliť svôj hlasný výkrik.Maggie sa zdvihla a bez slova odišla.Bolo mi to ľúto.Určite je na mňa nehnavená.
„Urobila si skvelý prvý dojem Prudence.“Povedala som ironicky sama sebe.
Odvážila som sa pozrieť pred seba.Stále bolo všade okolo mňa strašne veľa dievčat, pravdepodobne z fanklubu.
Všimla som si že sa ku mne blíži Yetty.Pripadala mi stále prijémnejšia a príjemnejšia.Môj prvý dojem z nej bol že je až priveľmi prísna a naháňala mi strach.No teraz mi pripadala až neuveriteľne milá.
„Prepáč že som ťa tu nechala samú.Zoznámila si sa zatiaľ s niekým?“Sadla si ku mne.
„Áno..ale príliš sme si nerozumeli.To u mňa však nieje žiadna novinka.Mňa si málokto obľúbi.“
Hlasno sa rozosmiala.
„Ja som si ťa obľúbila hneď!“Započula som šepkanie.
„Ďakujem.“Usmiala som sa.“Je to tu tak vždy že sa ľudia navzájom ohovárajú?“
„Nie.Len niekedy…keď príde niekto nový.“Pri rozprávaní robila malé pauzy.Asi rozmášľala čo by mohla povedať.
„Ideš na koncert Prudence?“
V tom som si to uvedomila.Koncert.Lístok.Nechala som ho doma.Chytila som sa za ústa.Možno to bola možnosť ako by som ho mohla znova uvidieť.A ja som ju zahodila.Domov sa nevrátim.Ale lístok na koncert…nemám.
„Čo je?“Yetty mi prejvapene pozrela do očí.
„Nič.“Rýchlo som ruku položila späť na svoje kolená.Pemrhala som šancu…premrhala som jedinečnú šancu…
„Tak ideš na koncert alebo nie?“
„Ja…ja neviem.“Nechcelo sa mi nad tým rozmýšľať.
„A ešte niečo by som sa ťa chcela opýtať…ty si v Berlíne len dnes?Vieš keď si hovorila že niesi odtiaľto….“
„Nie, som tu…dokedy nevymyslím nejaké bývanie.Asi pôjdem bývať do nejakého hotela.“
„Môžeš prespať u mňa ak chceš.“
„Naozaj?“Neveriacky som sa pozrela.Čo by som bola nejaký odporný perverzák alebo zlodej?Ako to že sa nebojí pzvať len tak cudzieho človeka k sebe domov?
„Prečo nie.Patríš teraz k nám nemám pravdu?“Usmiala sa.
„Ďakujem.Je to od teba strašne milé.“
„To nestojí za reč.Za hodinu sa nám končí stretnutie fanklubu tak ak ti nevadí ja tu musím zostať až úplne do konca.“
„Nie nevadí mi to.Ani nevieš akú si mi spravila radosť.“
„Naozaj to nič nieje.“Usmievala sa.V tom sa zdvihla a odišla.Asi ju niekto volal.Zostala som tam zasa sama sedieť a rozmýšľať.Všetky tieto dievčatá ho milujú a dali by život za to aby s ním mohli byť aspoň na jeden deň.
Ale mne toto nestačí.Ja by som dala život za to aby som sa mohla..vrátiť do minulosti.A zostať tam na veky vekov.