Fakt neviem čo k tomuto napísať xD jednoducho dúfam žťe sa vám to bude páčiť ako vždy a tak 🙂 a že si to vôbec niekto prečíta x) mimochodom ďakuek Dew, Iw a zuzke že to čítajú=* a Katke i keď nepíše komenty že Katuška:D
Horlivo som otvorila oči.Bolo už ráno.Vstala som a pozrela som sa z okna.Bolo sychravé, vlhké počasie a zdalo sa že každú chvíľu začne pršať.
„Prudence?Ty si už hore?“Počula som rozospatý hlas Yetty.
„Áno.Prepáč nechcela som ťa zobudiť.“
„To nič.Aj tak je už dosť hodín.“Pozrela sa na hodinky.
„Veď už je obed!“Vstala.
„Asi by som už mala ísť však?“
„Myslím že áno.Prepáč že si tu nemohla ostať dlhšie ale naši neznášajú keď tu niekoho mám.“
„To nič.“Usmiala som sa a objala som ju.
„Stretneme sa zajtra.“Povedala tichučkým hlasom.
„To si píš.“Usmiala som sa ešte väčšmi a pomali som vychádzala z izby.
„Maj sa Prue!“Zakývala mi.Tiež som jej zakývala a s ťažkosťou som si dala svôj batoh na plecia.
„Dovidenia!“Rozlúčila som sa s jej rodičmi a vyšla som von na chodbu.Ani som sa nenazdala a bola som vonku na ulici.Okolo mňa bolo celkom málo ľudí, menej ako keď som sem pred pár dňami prišla.
Chvíľu som sa len tak potulovala po uliciach no zrazu som zbadala tú kaviareň.Kaviareň v ktorej bol prvý priateľský človek ktorého som tu stretla.Neváhala som a zamierila som rovno do nej.
Vnútri bolo veľa ľudí, nebola taká skorá ranná hodina ako vtedy.Pozerala som sa okolo seba a vnútri som cítila malé svetielko nádeje že by tu mohol byť.Že by som sa s ním mohla porozprávať a že by bol taký milý a ochotný ako vtedy.
Horlivo som pozerala okolo seba.Nebol tam.Rozhodla som sa že keď už som tu aspoň sa pôjdem prezliecť na toalety.Zavrela som sa to jednej z kabíniek a z batohu som vybrala čisté oblečenie.
Obliekla som si svoje zelené šaty a šierne legíny.Ostatné som dala naspäť do batohu.
Asi budem musieť naozaj ísť do nejakého hotelu aby som si mohla to oblečenie preprať v umývadle, prebehlo mi mysľou.
Dostala som hlad.Okamžite som vyšla z kabínky, umyla som si tvár a šla som naspäť do kaviarne.Pozerala som sa okolo seba a márne som dúfala že ho tu uvidím.Nebol tu.
Napadlo ma že sa aspoň najem.Sadla som si k pultu a objednala som si paradajkovú polievku so syrom a k tomu obyčajnú čistú minerálku.
Doniesol mi ju milý čašník nevyzeral však tak milo a vyrovnane ako Ronald.
Začala som si pomali usrkávať a ticho pozorovať okolie.
V tom ma niečo napadlo.
Čo keď tu bol niekedy Bill?Som predsa v Berlíne.Je možné že tu niekedy bol?Práve v tejto kaviarni?
Prestala som sa zaťažovať otázkami a rozhodla som sa že si pospomínam na niečo z minulosti.Niečo príjemné čo ma ukľudní…
„Ahoj Bill.“Usmiala som sa na ňho keď som ho videla ráno na chodbe.Obidvaja sme boli rozospatí, bola skorá ranná hodina no Bill napriek tomu vyzeral dokonale upravene, ako nejaký model z časopisu.
„Ahoj Prudence.“Usmial sa svojim širokým úsmevom a objal ma.Prekvapilo ma to ale objala som ho tiež.Začal na mňa jemne tlačiť svojím telom aby ma orpel o stenu.Nevadilo mi to.
Ešte vžd sa usmieval.Pozerali sme si do očí a naše pery sa k sebe priblížili.Cítila som jeho dych.
Zazvonilo na prvú hodinu.Odtiahol sa, pozdravil a ma šiel do svojej triedy.Tiež som sa usmievala a šla som smerom do triedy kde som mala hodinu.
„Tak čo Prue?Zase ste predvádzali ľubostné scény na chodbe?“Zasmiala sa moja spolužiačka Monika.
„Áno.Čo ti je do toho?“
„Nič.Len učiteľom do toho asi niečo bude.“Zasmiala sa znova a očami zablúdila za našim učiteľom matematiky.Viem že je do ňho už roky zamilovaná.Vyzerá síce mlado a ai aj mladý je no aj tak ju nechápem.Teda vtedy som jej nerozumela.Nerozumela som tomu ako môže byť niekto zamilovaný do niekoho koho nikdy nemôže mať.Teraz tomu rozumiem priam excelentne.
Dojedla som polievku a rozhodla som sa zaplatiť.Poprosila som čašníka o účet a ten mi ho hneď doniesol.Vybrala som peňaženku a zaplatila som.Behom minúty som odišla z kaviarne a sadla som si na lavičku.Ucítila som malú kvaku na svojom čele.Neskôr boli dve, neskôr tri.Začalo mierne poprchať.Zanadávala som a šla som sa schovať pod veľký strom.Bolo tam skoro úplne sucho.Oprela som sa o svôj batoh a započúvala som sa do poprchania dažďu.Bolo to príjemné.
Ruky som si vopchala do vreciek a začala som tam nimi jemne pohybovať aby som zistila či tam náhodou niečo nenájdem.Ucítila som nejaký tvrdý papier.Vytiahla som ruku aj s papierom.
„Preboha lístok!“Povedala som si sama pre seba.Bol skoro natrhnutý no našťastie aj skoro nepoškodený.
Yetty musela vedieť že ho zabudnem tak mi ho potajomky uložila do vrecka.Je to od nej strašne milé.
Usmievala som sa a cítila som sa ako najšťastnejší človek na svete.Zrazu som mala pocit že som si istá že na ten koncert chcem ísť.Yetty mi dodala odvahu.Dodala mi odvahu veriť v samu seba.Odvahu že to zvládnem.