Hej zasa som dostala chuť písať si voľačo ako denník.Už veľakrát som sem písala články o tom že ten denník chcem ale neskôr som si ho aj tak prestala písať.Dôvod?Je jednoduchý.
A dôvod znie: Bojím sa.Sotva dokážem niečo o sebe povedať najlepšiemu priateľovi/priateľke nie to napísať to na blog aby to videlo tých 50ľudí čo sem denne chodí.
Ale niekedy mám chuť sa vypísať lebo by som chcela vedieť názory ostatných.Potom mi však hned napadne „Ale veď tento blog pozná ten a ten človek a mohol by si to prečítať.“ a podobne.
Takže.Čo vám dneska vlastne chcem?Iste.Hned sa k tomu dostanem, počkajte.
Včera sa vaša Miwako nudila viac než dosť.Napadlo mi napísať ďalšiu časť poviedky a tak som s tým aj začala ale nešlo mi to.Rozhodla som sa že počkám až inšpirácia príde sama a radšej pôjdem pozerať všelijaké blogy na ktorých som ešte nebola.
Našla som jeden veľmi zaujmavý blog.Strašne ma zaujal, tak ako prvým článkom ktorý som si hneď s chuťou prečítala tak aj tým že majiteľka je zamilovaná do Billa tak isto ako ja.
Napísala som komentár kde som vypísala všetky slová na ktoré práíve myslím a že je mi jej blog veľmi sympatický.
Hneď sme spolu spriatelili za čo som vďačná:)
Začala som o jej článku rozmýšľať trochu viac a napadlo ma toto.Tento článok pod perexom vlastne vôbec nesúvisí s článkom len ma to tak napadlo a potrebovala som to niekam napísať.
Túžba po dokonalosti.A kvôli komu?Kvôli jednej jedinej osobe ktorú všetci milujeme a pritom je bolestivé že vieme že o nás nikdy ani nezavadí pohľadom.Je to smutné ale pravdivé.Snažíme sa vyzerať krásne a máme pocit že to tá osoba ocení.A pritom ani nevie že existujeme.Hovoríme si „Toto si vezmem určite by sa mu to páčilo.“ a on nemá ani poňatia že ten kto to hovorí niekedy vôbec uzrel svetlo sveta.Je to deprimujúce ale spája to ľudí.Spoločná bolesť ktorá je spôsobovaná jednou jedinou osobou spôsobila že sme sa spojili.
Human connect to human.How can i connect to you?
