Plánujem robiť rekonštrukciu blogu.Chcem spraviť nové rubriky a dizajn a vlastne celé to tu prerobiť aby to tu bolo krajšie.Chcem byť spokojná pretože jedine vtedy som šťastná a nieje nič čo by mi liezlo na nervy.Nemám rada keď mi niečo lezie na nervy ale pravda, kto by to mal rád nie?:)
Fajn takže pár noviniek.
1.Pamätáte ako som sem písala že už viac nevydržím to že som sa tak veľmi zamilovala do Billa?Pamätáte ako som hovorila že ma to zabíja a že už nevládam ďalej plakať?
Riešenie prišlo ako na zavolanie.Alebo lepšie povedané:Moja záchrana bola tzaká rýchla že si to ani nestíham uvedomiť.Nikdy som sa nedokázala zamilovať do niekoho normálneho.Do obyčajného smrteľníka ako je každý iný pretože všetci pre mňa boli príliš normálni.Príliš málo podobní Billovi.
Osud ma sám presvečil o opaku.Presvečil ma o tom že je možné sa zamilovať aj do obyčajného smrteľníka napriek tomu že ako obyčajný smrteľník nevyzerá skôr si o ňom myslím že je nadpozemsky krásny.Bill bude navždy mojím vzorom ale nemyslím že to bude niekedy také intenzívne ako predtým.Viete ako to myslím?Vždy som sa bála že až sa raz moja láska k Billovi vytratí tak…neviem.Jednoducho ma taká predstava desila a veľmi.Lenže to vôbec nieje také desivé ako som si predstavovala.Asi to je preto lebo moja láska k nemu sa nevytratila len už to nieje láska platonická ale skôr trochu iná láska ktorú neviem tak veľmi vysvetliť.Už tak veľmi netúžim po tom môcť ho mať pri sebe pretože už necítim takú samotu ako predtým.Jednoducho je to niekto koho nadovšetko obdivujem, niekto koho budem do konca života považovať za anjela ktorý nepatrí medzi nás nech sa deje čo sa deje ale niesom do ňho tak veľmi platonicky zamilovaná.
2.Fajn čo tu máme ďalej?Asi to že za pár dní je tu ten zvláštny deň, ten deň od ktorého každý očakáva tak veľmi veľa.Bude to deň ktorý bude tak ťažko zabudnuteľný, deň keď si budeme priať tak veľa vecí, deň kedy sa mnohým splnia ich sny.15.03.2010-Koncert legendárnej skupiny Tokio Hotel.Tešíte sa?Ja áno.
3.Poznáte ten pocit keď cítite že niekam naozaj, ale naozaj patríte?Ja som ten pocit zažila veľakrát a vždy som sa v ňom sklamala lebo som zistila že ľudia o ktorých som si myslela že medzi nich patrím sú vlastne niekto úplne iný.Napriek tomu sa mi ten pocit zase vrátil.Kto vie dokedy mi to vydrží.Pretože tento pocit mávam naozaj často.
