„Baví ťa žiť?“
„Nie.“
„Prečo?“
„Nieje pre koho.“

Myslím že prežívať zo dňa na deň a čakať na jednu jedinú chvíľu oslobodenia je unavujúce.Nikoho predsa nebaví nič od života neočakávať a jediné v čo dúfať je nejaká pomocná ruka, niekto kto sa vystrčí zpoza rohu a povie nám ako veľmi nás miluje.Niekto kto nám v ťažkej chvíli pomôže nech sa deje čokoľvek, pobozká nás na dobrú noc a bude nás chrániť po celý čas čo budeme vo svete snov.
Ja som ten pocit nikdy nepotrebovala.
Mala som svôj vlastný svet vo ktorom bolo všetko tak krásne dokonalé a bola som s tým nadmieru spokojná.Potom prišiel prelom.Nikdy som si nemyslela že by som sa mohla zamilovať do niekoho normálneho.Do niekoho koho môžme vidieť každý deň a môžme sa s ním rozprávať bez toho aby sme si to museli len predstavovať.
Nikdy sa to nemalo stať.Nič také som nechcela.Nikdy sa to nemalo stať…
Budem to ľutovať ešte dlho.Vždy som si vravievala že budem navždy sama.Veľakrát som sa zamilovala a vždy som si myslela že tentokrát to konečne bude inak.Nikdy to nebolo inak.
Potom raz prišiel princ na bielom koni ktorý bol taký dokonalý že ma to desilo.Bála som sa že ak dovolím svojím citom sa zamilovať skončí to zle.Ale jeden múdry človek raz povedal:
„Neriaď sa rozumom ale vždy počúvaj svoje srdce.“
Počúvla som.I keď mi malý hlások vnútri vo mne vravel „Dávaj si pozor, robíš hlúposť.“ ja som ten hlásom statočne ignorovala.Poslúchla som to čo mi vravelo srdce a po uši som saq zamilovala.
Teraz to ľutujem.Ľutujem to viac než disť pretože už je to celkom dlho čo sa to všetko skončilo a ja sa cez to ešte stále neviem preniesť.Nedokážem vymazať spomienky, nedokážem na to všetko zabudnúť.Nedokážem zabudnúť na to že tá bytosť ktorú tak veľmi milujem ma najprv presvečila svojimi gestami, slovami a celým jej bytím o tom že ma miluje tiež.A teraz je tomu všetkému koniec a ja poriadne ani neviem prečo.
Každý sa ma pýta prečo sa chovám ako múmia.Niesú zvyknutí na to že ja som v depresii lebo som svoje pocity nikdy nedávala najavo.Teraz zabúdam na to čo je to pretvárka a uvedomila som si že existuje aj reálny život, nie len ten v mojej hlave.
Priala by som si aby bolo všetko ako predtým.Aby som mala len svoj vymyslený svet a aby som sa nemusela trápiť tým čo sa deje v reálnom svete.Ale kvôli láske som otvorila oči.A už sa nedajú zase zavrieť.Teraz kvôli tomu trpím.A neviem to inak, neviem sa už pretvarovať ako som to vedela pred mesiacom.Jeden hlúpy mesiac zmenil celý môj život.

„Ak mladík v dievčati prebudí lásku a potom odíde, je to ako keď umelec v polovici opustí majstrovské dielo.“

Nikdy som sa nemala zamilovať.Bola som zmierená s tým že budem navždy sama a navždy budem mať len svoje predstavy a sny.Ale teraz nemám nič.Prázdnota.To je jediné čo cítim.Ľudia si myslia že byť zamilovaný a nebyť milovaný je to najhoršie čo človeka môže stretnúť.Ja si myslím že najhoršie nemať o kom snívať.Najhoršie je snažiť sa vyhnať z hlavy toho koho milujeme.A akonáhle sa nám to podarí cítime tú neuveriteľnú prázdnotu.Nemáme o kom snívať, nemáme na koho myslieť….

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.