„Tokio Hotel je naša viera ktorá nikdy neumiera.
Anty nech sa niekde schový my sme mládež Kaulitzová!“
Včera bol ten historický druhý najkrajší deň v mojom živote, ak nie prvý.
Začalo sa to tým že som sa dozvedela že idem zájazdom.
Dosť ma to vydesilo pretože som tam poznala len jedno dievča a to len cez internet.Ale povedala som si že to risknem.Stojí mi to za to.
O šiestej večer som sa vybrala na dohodnuté miesto a hneď sme sa našli.Hneď som si všimla malú, zlatučkú Dew ktorá je naživo ešte krajšia ako na fotkách.Bola strašne zlatá a mne bola asi po plecia ale bola naozaj ale naozaj roztomilá 🙂
Šli s,me s fanklubom, do nákupného centra kde som kúpila darček pre Romanku.
Kúpila som jej nejakú kravinku na mobil (či kľúče…teraz neviem) ale dúfala som že sa jej to bude páčiť.Pár hodín po tom sme všetci nastúpili do autobusu a začala sa dlhá cesta.
Napriek tomu že som si strčila do uší sluchátka som si zakázala počúvať viac ako dve hodiny aby som mala stále plnú baterku a mohla kedykoľvek zavolať domov keby sa čokoľvek stalo.
Samozrejme to by som nebola ja keby sa mi nevyskytol nejaký problém 😀
V polovici cesty som zistila že nemám aktivované „niečo“ (neviem ako sa tomu hovorí xD) a jednoducho nemôže volať zo zahraničia.Najprv som z toho bola dosť v šoku pretože som bola vlastne sama niekde kde to vôbec nepoznám a ešte k tomu absolútne bez signálu a možnosti niekomu zavolať keby sa niečo stalo.To ale nebolo to najhoršie.Njaviac som sa bála toho že sa teraz nestretnem s Romankou pretože jej nemám ako zavolať a informovať ju o tom že som prišla.
Pred arénu sme dorazili niekedy okolo 4:30 ráno.Nočná Praha bol krásny pohľad.Polhodinu sme ešte čakali v autobuse a rozprávali sa a potom o piatej sme vyrazili von z autobusu.Hneď som si všimla aká bola zima a skoro ma striaslo keď som si uvedomila že v takejto kose budem musieť stáť celý deň.Všetci tam na sebe mali veľké teplučké vetrovky, šále, rukavice a ja som nemala ani sveter 😀 Len tenučký kabát a starú deku ktorou som naposledy bola prikrytá keď som mala okolo päť rokov.
Postavila som sa pred arénu, dostala som číslo a už som len smutne pozerala.Bola som strašne sklamaná lebo som si bola takmer istá že mamču (Romanku :D) neuvidím.Pozerala som sa do zeme a premýšľala čo budem celý deň v tej zime robiť.Potom som zrazu ucítila že ma niekto objal a keď som sa pozrela zistila som že je to Romi na ktorú som sa najviac tešila^^
Potom som sa oddelila od fanklubu a bola som celý čas s ňou.Bolo mi úžasne proste napriek tej zime a škaredému počasiu to bolo perfektné.Ale potom keď sa pomaly mal začínať koncert nastali problémy.Vlastne vôbec netuším čo sa dialo.
Jednoducho sa pri vchode ktorým nás mali púšťať naskytlo pár problémov a bolo strašne veľa verzii toho čo sa tam vlastne dialo.Jednoducho bol všade strašný chaos.I keď som bola s tou s ktorou som chcela byť som celý deň očkom pozerala či by som náhodou nenašla Iw.V duchu som si strašne priala zazrieť ju ale keď som ju po pár pokusoch stále nikde nezahliadla som to vzdala a povedala som si že príde asi až večer.
A naozaj!Keď som sa rozprávala s mamčou o tom aby ten koncert nezrušili kvôli problémom ktoré tam boli tak som ju zrazu uvidela a hneď som ju objala.Bolo to úžasné ju konečne vidieť.
Bola oveľa, oveľa krajšia než na fotkách a bola som z toho dosť prekvapená že okolo mňa je toľko oslnivo krásnych ľudí.
Nakoniec sa tie problémy už nejako vyriešili a nás začali vpúšťať do haly.Bolo to šialenép ale bola som tam.Koncert sa mal začať 18:00 ale začal sa až 21:00 ale mne to absolútne nevadilo.Trochu som mala strach pretože som pri sebe ešte vždy nemala mobil a nemala som ako zavolať mame že prídem neskôr ale v tej chvíly som sa tým už proste nechcela zaoberať.
Koncert sa začal.Čakala som na jeden jediný okamih.A v hlave mi behala jedna jediná otázka.
Kedy?
Kedy ho už konečne uvidím?Kedy konečne uvidím tú nadprirodzenú bytosť ktorú napriek všetkému čo sa mi stalo tak veľmi milujem?Kedy uvidím toho anjela ktorý mi svojím hlasom, úsmevom a vyžarovaním tak veľa v živote pomohol?
Moje otázky boli hneď zodpovedané a ja som ho behom sekundy videla na pódiu.Bolo to ako keby som po rokoch trápenia konečne cítila neuveriteľnú úľavu.Najprv to bolo v poriadku ale ako začali spievať Zoom sa mi začali hrnúť slzy do očí.Vravela som si „Bill tak veľmi by som sa k tebe chcela priblížiť ale nemôžem.Nikdy k tebe nebudem bližšie ako teraz…“ Ale nerozplakala som sa a statočne som to vydržala.
A však keď som započula Durch den monsun sa to zo mňa doslova lialo.Pri tej pesničke sa to celé začalo, celé to šialenstvo, posadnutosť, všetko…
Som čím ´dalej tým viac presvečená že Bill nieje človek.Je to niekto koho nám sem poslal sám Boh a niekto kto nepatrí medzi nás.Niekto kto je až nadprirodzene krásny.
Najprv som si vravela že predsa nebude taký krásny aj naozaj. možno to tak je len na fotkách.
Ale teraz som presvečená o opaku.Vidieť ho kúsok od seba je zážitok.Naozaj.Je tak krásny že si to nedokážem ani predstaviť.Jeho pohyby, jeho slová…
Dala by som čokoľvek za to aby som ten deň mohla prežiť ešte raz.Stretla som ľudí ktorých nadovšetko milujem a videla som toho koho tak veľmi obdivujem.Je to môj vzor, moja platonická láska, je to niekto kto ma nikdy newsklame nech sa stane čokoľvek.
Hneď po koncerte musela Iw odísť, ani som ju neobjala na rozlúčku čo ma strašne mrzí.Za to s Romankou som sa objala a hneď po tom som odišla do autobusu.
Cesta domov bola taká krátka že som si to ani nestihla uvedomiť, bolo to asi preto lebo som ihneď ako som si sadla zaspala.Njahoršie všakl je že som asi stratila foťák čo ma strašne mrzí pretože som tam mala fotky a na fotkách spomienky.
Napriek tomu…bol to najkrajší deň v mojom živote a ja strašne ďakujem všetkým kto mi tento deň spríjemnili♥
(P.S. článok bol napísaný včera)