Fajn tak to by sme mali.Už dlho rozmýšľam nad zmenou dizajnu a konečne sa mi to podarilo (Lepšie povedané: konečne som do toho mala chuť).Mal by znázorňovať príchod jari.
Včera som po dlhej dobe bola medzi ľuďmi ktorých považujem za rodinu.Veľakrát som mala pocit že ma sklamali ale nakoniec to aj tak bolo tak že ich mám veľmi rada.Malo to však jeden háčik.
Mala som sa tam stretnúť s osobou ktorú som ešte prednedávnom veľmi milovala a ešte vždy som sa kvôli nej trápila.Nevedela som sa zmieriť s tým že už nikdy to nebude ako predtým a chýbali mi tie časy.Bála som sa stretnutia s ním lebo som mala pocit že to bude ešte horšie.
Prišla som a on tam ešte nebol.Keď prišiel bolo to zvláštne.Vôbec ma už tak nepriťahoval ako predtým a bolo jednoduché ho ignorovať.Nakoniec sme spolu prehodili pár slov ale už nikdy to nebude ako predtým a ja to viem.
Keď som odchádzala pustila som si do uší pesničku „An deiner seite (Ich bin da)“ od Tokio Hotel.
Billov hlas, text pesničky a vlastne celá jednoduchá melódia ma tak veľmi ukľudnila že som sa cestou domov usmievala.Bolo mi jedno že ľudia zazerajú a asi si myslia že som úplný blázon.
Cítila som v sebe absolútnu voľnosť.Nakoniec som bola rada že som na to stretnutie išla.Presvečila som sa o tom že je mi úplne ľahostajný a že sa kvôli nemu nebudem viac trápiť.Cítim ako keby zo mňa opadol všetok ten smútok.Som zase raz šťastná.
P.S. Tú fotku neberte vážne :D:D Ja AŽ tak debilne naživo nevyzerám ale tak..treba si vedieť spraviť srandu sama zo seba nie?:D