Takže som sa rozhodla napísať jednu jednodielovku.Prvýkrát budem písať trochu iným štýlom ako normálne takže nečakajte nič dokonalé.Proste sa potrebujem vypísať…
Ťažkými krokmi kráčala po svetlozelenej tráve.Cítila že už dlho nebude vládať.Leto sa začínalo a motýle krásne poletovali naokolo.Človek by si pomyslel že je to ten najkrajší pohľad na svete.Ona nie.Cítila prázdnotu, beznádej.Cítila že už dlho nevydrží.Cítila že kolená sa jej podlamujú a čaká ju tvrdý náraz.Nie nikto ju neudrel ani jej fyzicky neublížil.
Podarilo sa jej prísť k starému stromu uprostred lúky.V hlave mala toľko myšlienok že nevedela na čo myslieť skôr.Rozhodla sa že to už ďalej nebude dusiť v sebe.S hlasným výkrikom sa rozplakala a z očí sa jej začali valiť obrovské slzy.
Nevadilo jej to.
„Už ho nikdy nechcem vidieť…“Hlasný krik pomaly prechádzal do šepotu.Hlas jej zlyhával, nevládala viacej rozprávať.Nevládala ďalej stáť na vlastných nohách.Nevládala ďalej sa dívať na to ako sa jej v jedinej sekunde rozpadlo všetlo čo ju držalo nad vodou.Všetko čo potrebovala je zrazu preč ako mávnutím čarovného prútika.
S ťažkosťou si sadla a oprela sa o veľký strom.Jej veľké vlasy sa pod tlakom stromu spľasli.Nevadilo jej to.Jej načierno namalované oči sa jej vďaka slzám rozmazali.Nevadilo jej to.
„Nikdy nechcem počuť jediné jeho slovo…“Vedela že nehovorí pravdu.
Bol jej prvá láska.Bol prvý kto ju opustil.Bol prvý kto ju objal.Prvý kto ju pobozkal.
Nemala silu ďalej klamať sama seba.
„Milujem ho.“Povedala to odhodlane a rozhodne.Bola si tým istá.Práve tá skutočnosť že to čo hovorí je len čistá najčistejšia pravda ju zabíjala.
Bola si istá že už nikdy nebude šťastná.Bola si istá že jediná vec čo ju držala nad vodou ju stiahla hlboko pod ňu.Nemalo zmysel na neho myslieť.Nemalo zmysel nad ním premýšľať.
S plačom a tichými vzlykmi nervózne trhala malé stebielka trávy.Ruky mala od trávy zelené a pod nechtami mala malé kúsky hliny ale to jej ani prinajmenšom neprekážalo.
Nemohla uveriť tomu že je koniec.Navždy.Nemohla uveriť tomu že sa to už nikdy nevráti.Že je to všetko len jej chyba.
„Potrebujem ho…“Slová šepla do vetra ako keby tým mohla zmeniť niečo čo sa už zmeniť nedá.Priala si aby to všetko bol len obyčajný, nepríjemný sen aký sa jej sníva skoro každú noc.
Tak dlho snívala.Bola taká šťastná vo svojom vlastnom svete.Každú noc snívala o anjeloch, láske a nevinnej kráse.
Slnko zašlo za oblaky a lúku zahalil tieň.vzduch bol chladnejší ako predtým.
Privinula si svoje kolená k sebe a želala si len jediné.
Minulosť.
Želala si môcť sa tam vrátiť a už nikdy neprísť späť.Želala si stratiť sa v jeho objatí a nemyslieť na to koľko je hodín či na to ako je oblečená, ako vyzerajú jej vlasy, či nemá rozmazané oči alebo špinavé topánky.Želala si zase tú bezstarostnosť.To oslobodenie od každodenných starostí.
Už nechcela plakať.Snažila sa zastaviť to slzenie jej očí ale slzy neprestali tiecť po jej tvári.
Bolo to prirodzené.
Prirodzené ako predtým.Predtým než stretla toho kto jej tak veľmi ublížil.Toho kvôli komu jej srdce neprestajne krváca.
Stmievalo sa.Na oblohe sa začali objavovať prvé hviezdy ktoré krásne rozjasňovali pohľad na krásnu čiernu oblohu.
Bola tma.V tme sa cítila najlepšie.Nikto nevidel že jej vlasy sú neupravené, nikto nevidel že jej sukňa je nakrivo, nikto nevidel že jej ruky sú špinavé.Nikto nevidel ako veľmi vo vnútri trpí.
„Len úbožiaci plačú…“Snažila sa utrieť si slzy ktorých mala plnú tvár ale ony sa stále nanovo objavovali.Mohla urobiť čokoľvek ale vedela že nikdy neprestane trpieť.Vedela že to bude trpieť dlho a že jediný kto ju z toho dostane je ona sama.Musí sa znova naučiť spoľahnúť sama na seba.Musí sa znova naučiť všetko čo vedela predtým.
zabudla na svôj život.Zabudla na to že musí dávať pozor aby všetky jej pocity zostali vo vnútri.Zabudla sa správať automaticky.
„Všetko som to robila kvôli nemu…všetko.Nemôžem pochopiť prečo je moje srdce tak veľmi zlomené na tisíc malých kúskov.Nesmiem.Nesmiem si to pripúšťať.Nesmiem sa trápiť.Nesmiem plakať.Nesmiem prejaviť že ma to bolí.Nesmiem…“Čím dlhšie rozprávala tým viac ju to bolelo.Vedela že nech povie čokoľvek jej srdce si bude robiť čo sa mu zachce.A bude bolieť tak veľmi že to bude nevydržateľné.
Pozerala sa na oblohu a v tvári mala zničujúci výraz.Silno objímala svoje kolená ktoré ju pod jej stiskom boleli ale nepozastavovala sa nad tým.
„…nesmiem s ním už nikdy prehovoriť.“
Robila to pre svoje vlastné šťastie.Vždy myslela najprv na ostatných a až potom na seba.Tentokrát vedela že ak sa nepozastaví nad svojím vlastným šťastím tak onedlho jej boľavé srdce začne bolieť tak priveľmi že zomrie.Možno si to len zbabelo namýšľala, možno to bola pravda.
Po vyslovení vety jej telo stratilo potrebnú rovnováhu a prevážilo sa na ľavú stranu.Ležala na boku a slzy jej stekali po jej malom nose až k druhému oku a následne ticho kvapkali na zelenú trávu ktorej farba však nebola veľmi dobre pri mesačnom svite vidieť.
Zahľadela sa na malinké hviezdy na krásnej nočnej oblohe a všimla si nepatrný pohyb jednej z nich.Vždy bola poverčivá.Verila že priania sa plnia.Napriek tomu že v jej živote sa nikdy nesplnili.
„Prajem si…“Na chvíľu sa tuho zamyslela.
„…byť šťastná.“
Priala si to vždy keď mala možnosť.Už toľkokrát to prianie vyslovila.Splnilo sa.Ale bolo tak veľmi klamné, tak zákerné.Trvalo len pár chvíľ.Potom zmizlo a s ním aj ten komu odovzdala svoje srdce.
Vedela že to bude ťažké.Vedela že to bude trvať dlho.Vedela že nesmie dopustiť aby sa trápila.Vedela že to nikdy neprejde.Vedela že sa z toho nedostane.
Prinútilo ju to vstať a zhora sa na seba pozrieť.Jemne ohmatala svoje vlasy, rukou si utrela oči a obzrela si samu seba.Zabolelo to.Veľmi.Vedela kde je chyba.Vedela že je to v tom aká je, ako vyzerá, ako sa správa.
Už to viac nevydržala.Cítila absolútnu beznádej a prázdnotu.Jej život už nikdy nebude ako predtým.
„Odišiel a so sebou si vzal moje srdce.A už mi ho nikdy nevráti.Budem navždy telo bez duše, človek bez citov.Uchovala som si jediný cit.Cit k nemu.Nebolo by lepšie zomrieť?“