Takže.
Najprv sa vám chcem ospravedlniť za moju neprítomnosť.Nešiel nám niekoľko dní internet a nemala som sa sem ako dostať.
Medzičasom som bola na Otaku Halloweene.Bolo to celkom fajn.
Celý čas som nemyslela na nič iné ako na blog.
Blog, blog, blog.
Stále som premýšľala čo sem všetko napíšem ale nahromadilo sa toho tak priveľa že to rozdelím do niekoľkých článkov a budem ich pridávať postupne časom.
A to čo mám v nose je zicherka ktorú som si vlastnoručne vyrvala z odznaku.Teda ten odznak som najprv starostlivo rozobrala(no dobre nie až tak starostlivo). To je dôvod tej náplaste na mojom prste trochu zranení sa mi ušetrilo ale predsa som ten boj s odznakom vyhrala!
A podarilo sa mi ho otupiť a teda bezpečne prestrčiť dierkou v nose.
Premýšľala som o tom že veľa ľudí mi hovorilo že až raz bude Halloween tak ani nebudem potrebovať kostým.
Omyl.
Kostým som potrebovala keďže som si pripadala strašne všedná.
Jediné čo mi napadlo bol môj už tisíckrát oblečený korzet, podväzky a požičaná sukňa.
A aj keď sa to mnohým ľuďom zdá tak mi v tom nebola zima ;D.
Teda aspoň na spodok nie.Vrch bol čosi iné.
Nechcem tu márniť čas nudným obkecávaním môjho akože kostýmu chcela som sa len ozvať aby ste si nemysleli že na blog kašlem.
Veď ja vám neskôr všetko porozprávam!
Buenos dias.
Bejby.
(Fajn fajn takto som to zrovna nechcela zakončiť ale tá veta sa mi strašne páči.)
Napísala by som ešte tisíc vecí lenže som na seba ohľadom tohto príliš prísna na to aby som si dovolila písať o veciach ktoré niesú až tak dôležité (a tiež nikoho nezaujímavé veci nebavia.) .
Takže sa s vami lúčim.
(Mimochodom fotka je odfotená našim výnimočným fotografom Jakubom Merczom a ja sa ospravedlňujem že som „odstránila“ zdroj…len som chcela aby fotka bola úzkejšia.)