Mám pocit akoby sa všetko vracalo do starých koľají.
Akoby som zase mala to obdobie kedy mám každý večer pocit že som bezcenná.
Že som zlý človek.
Mám pocit že klamem.
Sama sebe.Ostatným.Všetkým.
„All the pain, the tears I cried
Still you never said goodbye and now I know
How far you’d go“
Still you never said goodbye and now I know
How far you’d go“
Neviem čo vlastne chcem.Neviem čo mám robiť aby som bola šťastná.Teda vlastne viem.Ale nemôžem.Nemôžem mať všekto a musím sa s tým zmieriť.Buď jedno alebo druhé taký je život.Lenže ja neviem či chcem tú druhú možnosť.
Len viem že v nej vidím istotu a úľavu od všetkého čo ma trápi.Vidím v nej kľúč do svojho vlastného sveta do ktorého by bolo tak jednoduché sa uzavrieť a nikdy nevyjsť.Navždy žiť mimo reality.
Príliš som sa zaťažila na dokonalosť.Príliš!
„Ľudia ako ty sú zameraní na dokonalosť čo sa týka ich samotných ale aj ľudí okolo nich.“
Tá žena mala pravdu..
Najhoršie je že som si uvedomila že podvedome vyžadujem najviac dokonalosti od tých ktorých mám najradšej.Prečo proste nemôžem každého nechať nech je aký chce byť?
Som zlý človek.