And we will be forever young!
Ráno ako som sa zobudila na mňa šla príšerná nálada.
Stále som si hovorila ako nenávidím svoj život pretože nieje tak úplne normálny.
Že som nikdy nezažila ten pocit mať vlastnú izbu, vlastnú územie, vlastné súkromie.
Že som nikdy nezažila ten pocit prísť k mame a vypýtať si od nej peniaze na niečo čo si chcem kúpiť.
Že vlastne celý svoj život počúvam stále dokola len tú istú vetu.
„Prepáč na toto nemáme peniaze.“
Že by som si priala mať každý deň plnú chladničku.Čisto len pre ten pocit že keby hocičo máme doma čosi na jedenie.
Že keď niečo chcem nemusela by som hladovať dva mesiace aby som si to mohla kúpiť.Nemusela by som si šetriť každý cent čo dostanem.
Aj keď mi hovorí „Choď sa za tie peniaze najesť.“
Nemôžem pretože mi to príde zbytočné.Radšej si našetrím na niečo užitočné.Ale aj tak na mňa ide úzkosť keď na to pomyslím.
Aké to asi je mať miestnosť v ktorej si môžem robiť čo chcem, mať to tam zariadené ako chcem, miestnosť kam by mi nikto nemohol vstúpiť?Miestnosť ktorá by bola len moja.Kde by ma nikto nemohol skoro ráno zobudiť tým že on si nastavil budík skôr.
Lenže potom som na to prestala myslieť, pustila som si Keshu a neriešila som to.Raz sa všetko zlepší.A aj ja budem mať normálny život ako každý teenager v mojom veku.
Nabudúci rok dostanem občiansky.
Ak sa podarí nájdem si brigádu.A budem si môcť kupovať veci čo budem chcieť.Fajn možno za brigády dávajú veľmi málo peňazí ale rozhodne to bude viac než teraz.Nemôžem sa dočkať ako sa budem chodiť zabávať.Často.
Teda aspoň dúfam.
Nemôžem sa dočkať až si obujem svoje topánky na vysokom opätku, krátke šatičky, budem si pripadať ako šľapka ale budem mať z toho dobrý pocit a hurá sa zabávať.
Nie že by na tom bolo niečo iné ako teraz.
Ale áno.
Bude to iné!