Niekedy závidím tým ktorý s tým nikdy nezačali.
Ktorý môžu žiť.Naplno.Normálne.Nie ako na reťazi.
Uviazaní vo svojom vlastnom tele.
Nikto nevie aké je to ťažké.A ako ľahko sa do toho všetkého človek dostane.
Ako ľahko si môže zničiť život.
Ako ľahko sa dá pomyslieť nato že môžme byť lepší než sme teraz.Dokonalejší.
A potom už nejde prestať.Ľudia si myslia že to hovorím len tak, že to neberiem až tak vážne.Ale opak je pravdou beriem to prehnane vážne.
Nikdy nikto nepochopí prečo som schopná kvôli tomu preplakať celé noci.
Prečo som schopná stále dokola sa dotýkať tých miest kde je toho priveľa.
Prečo som schopná nenávieť samu seba tak strašne že vo všetkom prestávam vidieť zmysel.
Jediná vec kde vidím zmysel je túžba po dokonalosti.
A aj tak to vždy spravím.Aj tak vždy spravím chybu ktorú si vyčítam.Za ktorú sa nenávidím ešte viac.Ktorú si v tej chvíly neuvedomím.A aj tak sa nič nemení.Stále som taká istá.
Aj cez tú snahu sa nič nemení!!!
Je toto snáď boží trest za niečo čo som vykonala?
Vykonala som niečo tak zlé aby som takto trpela?Je to príliš vysoký trest.

Nikdy by som si nemyslela že budem tak strašne túžiť po tom aby to niekto chápal.
Tú beznádej.
Túžbu.
To že už je to skoro rok a nič sa nezmenilo.
Prečo som s tým začínala?Vážila som 49kíl.
V mojich očiach to bolo priveľa.
Ak by som sa mohla vrátiť do minulosti…
Rozhodla by som sa inak.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.