Určite každý pozná ten pocit keď sa stane niečo čo ste nechceli a vy s tým už nemôžete nič robiť.Tak veľmi ste si boli istí že to bude tak ako si predstavujete, nič vám nemohlo pokaziť vaše sny a keď ste celou dušou presvečení že všetko už bude len krásne a dokonalé tak…sa to pokazí.O tom je život.
Nieje to zvláštne?Skúšať všetky možné možnosti aby ste pred niečím už konečne utiekli a pritom vedieť že pred tým neujdete?
Hľadať dotyky a objatia niekoho iného keď aj tak viete že jediný koho dotyk si vaše telo žiada vám ho nikdy nevenuje?
Vstala som z postele.Svitalo a slnko sa predieralo ponad oblohu.odostrela som záclony a dokrán som otvorila okno.Pamätám si aké to bolo keď som pri každom odostretí záclon dúfala že ho uvidím.
Vlastne sa to nezmenilo.Je to tak stále.Ale predtým som cítila istú nádej.Teraz cítim bolesť.Stále.Ako vždy.
Bol dnes voľný deň.Žiadna škola a pre väčšinu ľudí aj žiadne starosti.No ja som ich mala nad hlavu.
Vyklonila som sa z okna a pozrela som sa na tú zastávku ktorá mi tak veľmi pripomína.Zrazu som sa strhla.Spomenula som sa na jeden okamih môjho života.
Stála som na zastávke ako každé ráno.Bola zima.Všimla som si chlapca oproti.Bol to obyčajný chlaper ako každý iný.Pozrela som sa naň a prvé čo mi napadlo bolo „Ten nieje dosť dobrý.Nieje to ani trochu môj typ.“ a odvrátila som zrak.
Nasledujúce mesiace som si ho nevšímala.Bol to človek ako každý iný.Ako som mohla vtedy tušiť že sa stane niečo čo by som ani vo sne nečakala?
Netušila som to.Nič som netušila.Snívala som o tom že raz stretnem toho koho tak veľmi milujem ale ten chlapec to rozhodne nebol.
Keby tak tušila…keby som tak tušila čo bude nasledovať.
Začalo mi byť chladno tak som okno zavrela.
Spomenula som si na jednu pieseň.Spieva sa v nej že keď je človek zamilovaný a so svojou láskou byť namôže tak často chodí na mietsa na ktorých predtým boli spolu.
„Samozrejme!“Skríkla som víťazoslávne.
Vedela som kam idem a kam chcem ísť.A tiež som vedela že toto bude len ďalší útek pred realitou.Ale nevadilo mi to.Čo keď sa mi podarí naozaj utiecť?Tým že sa vrátim tam kde to všetko začalo.
Obliekla som sa, učesala a obula si svoje nové farebné topánky.
Cestou na zastávku som si v duchu priala uvidieť ho…
Aj keď som dobre vedela že ho vidieť nechcem.
Nastúpila som na autobus a nechala som sa viezť ďalej a ďalej od toho miesta ktoré mi toho tak veľa pripomínalo.Ale to miesto kam som mala namierené bolo oveľa krajšie a dokonalejšie ako to od ktorého som odchádzala.
Vystúpila som a pešo som prechádzala cez veľké nekupné centrum.Všade bolo plno ľudí ale nevšímala som si ich pohoršené pohľady.Šla som stále ďalej a ďalej…
Vstúpila som do parku do ktorého som sa obyčajne bála ísť.Ale vtedy v ten deň vo mne nebol ani kúsok strachu…
Prechádzala som cez veľký park až na jeho samotný koniec.Pomaly som šla po vyšliapanej cestičke až hore na chodník za parkom.Bol tam krásny výhľad na veľkú rieku.Krok za krokom som sa blížila na to miesto kde sa to všetko začalo.Kde som prvýráz dostala odvahu zobrať veci do vlastných rúk.
Šla som presne tak isto ako v ten deň.V ten deň ktorý sa odohral už tak veľmi dávno a nikto ani nič mi ho nevráti.V ten deň v ktorý sa môj život tak veľmi zmenil.
Sadla som si na tú istú lavičku ako pred niekoľkými mesiacmi.Pozerala som sa na krásnu veˇkú rieku presne ako pred troma mesiacmi.Dotýkala som sa studeného dreva presne ako pred troma mesiacmi.Predomnou kotvila stredne veľká loď presne ako pred troma mesiacmi.Niečo sa však zmenilo.
Už nie som ten šťastný, vyrovnaný a veselý človek ako predtým.Stal sazo mňa niekto kto zabudol čo je život.Zabudla som aké to je byť šťastná…
Sedela som a spomínala.Dokedy chcem ešte takto žiť?
Dá sa tomu vôbec povedať život?Nie nedá.
Toto nieje život.Tvárim sa že sa smejem a že som sa s tým už dávno zmierila aj keď vnútri viem že to tak nieje.
„Aj ty sem stále chodíš?“Ozval sa chlapčenský hlas spoza môjho chrbta…