Fajn.Napíšem poviedku ale nebude to nič extra.Časti budú krátke a bude ich málo, bude to skôr len také..chvíľkové voľačo.Ale budem rada ak si to prečítate, poteší ma to.
Pamätám si to.Všade bol sneh.Bola mi zima ale bolo to krásne.Hlasno som sa smiala a pozerala na tú bytosť o ktorej som ešte vtedy nevedela že mi tak veľmi ublíži.
Pomaly som vstúpila do napustenej vane.Vedela som že to už dlho nevydržím.Do očí sa mi začali hrnúť slzy.Zase.
Začala som plakať.Zase.
Snažila som sa byť čo najtichšia aby si to nikto nevšimol.Zase.
Videla som ho.Zase…
Nechala som sa rozmaznávať horúcou vodou ale aj tak som mala pocit že mi je chladno.Potrebovala som jeho objatie.
Skúšala som si zotrieť slzy.Čo keby niekto prišiel?
Prečo som sa pozerala?Prečo som sa pozerala na jeho tvár?Prečo keď som vedela že to bude bolieť?Je to ako keď vás niekto nožom bodne do brucha.Nie.Je to horšie…
Keď som si bola istá že sa znova nerozplačem som vyšla z vane s pocitom eršte väčšej bolesti.Nemal by plač bolesť uzmierniť?Nemala by tá bolesť po tak veľkom plači asbolútne prestať?Alebo sa aspoň utíšiť?
V celom byte bola tma.Bolo už veľa hodín.Všetci tvrdo spali.Obliekla som sa a ľahla som si do postele.Pozerala som sa z okna a spomínala.Ako každý večer.Spomínala na to aké to bolo keď sme spomínali dvaja.
Ráno som sa zobudila skoro.Veľmi skoro.Vstala som a tichými krôčikmi som sa obliekala do tých najnovších vecí.Vedela som že ho znova uvidím.Prečo stále cítim nádej?
Zobrala som si veci a otvorila som dvere.Nastúpila som do výťahu a vyšla z vchodových dverí.Ako každé ráno.Bolo to normálne.Bolo to všedné.
Náhlila som sa na zastávku a dúfala že ho zastihnem.Prečo ešte dúfam?
Bol tam.Stál tam.Vietor si pohrával s jeho blonďavými vlasmi a jeho pohľad bol upriamený do neznáma.Bol nádherný.Pozrela som na neho a potom som celý čas pozerala do zeme.Bála som sa na neho pozrieť.Čo keď sa pozerá aj on na mňa?
Horlivo som potriasla hlavou.
Nepozerá.Aký by mal na to dôvod?
Pozrela som sa zhora na svoje biele šaty a upravila som odstávajúcu látku.Určite sa na mňa teraz pozerá a v duchu sa smeje na tom ako hlúpo vyzerám.
Prišiel autobus.So zdrveným výrazom v tvári som nastúpila.Pozerala som sa na tú siluetu ako sa mi vzďaluje a ja s tým nemôžem nič robiť.Už to nikdy nebude ako predtým.
Do očí sa mi nahrnuli slzy ale snažila som sa zo všetkého najviac nedovoliť im aby vyšli na povrch.
Zvládla som to.
Vystúpila som z autobusu a ťahavými krokmi som sa vliekla do školy.Keď som prišla do triedy našťastie tam ešte nikto nebol.
pozerala som sa z okna a rozmýšľala o tom aké by to bolo keby sa nič zo tohto nestalo.Keby to bolo také ako predtým.
Je to tak každé ráno.Každé ráno odkedy…
Strhla som sa.Niekto otvoril dvere.Bola to Melissa.
„Ahoj Melissa.“neprítomne som ju pozdravila.
„Čo ti je?“
„Prečo by mi malo niečo byť?“
„Pretože to viem.“
Zarazila som sa.Ako by mohla niečo vedieť?
„M-mne nič nieje.“
„Ako myslíš…“Zatvárila sa pochybovačne a začala si vybaľovať veci z tašky.Pozorovala som ju a snažila som sa zadržať tie slzy ktoré sa ešte stále agresívne drali na povrch.
Takto to bolo celý deň.Zadržiavanie sĺz, smiatie sa nasilu a dávanie falošných úsmevov.Cesta domov, cesta preč z domu a nakoniec privítanie s priateľmi.
Tvárila som sa že sa zabávam ale opak bol pravdou.Vo svojom vnútri som trpela tak veľmi že by to nepochopil ani najsmutnejší človek pod slnkom.
Prišla som domov keď sa už stmievalo.Mala som rada tmu.Upokojovala ma a cítila som sa v nej v bezpečí.Ľahla som si bez slova do postele a zatvorila svoje unavené oči.Nič ma nezachráni od môjho trápenia dokonca ani spánok.
Dokedy pred tým ešte budem utekať?