Je pekné dávať svoje sny a nádeje do poviedok však?POvedala by som že je to viac menej normálne.Keďže nemáte chuť do vykričať do sveta tak to uzamknete do jednej maličkej poviedky.A tam to zostane navždy.:)
Bola som v šoku.Pozerala som pred seba a moje srdce bilo ako keby mi malo každú chvíľu vyskočiť z hrude rovno na betónový chodník.
S očakávaním som sa otočila.Stál tam.Pozeral na mňa sná´d tak vyjavene ako ja na neho.Zdalo sa že je tak pekvapený ako ja.
Prekvapený ale aj tak dokonalo kľudný.To bola jedna z jeho vlastností.
„J-ja….“Nemohla som zo seba dostať jediné slovko.
„Načo myslíš keď tu sedíš?“Pozrel sa na mňa tým už tak dobre známym pohľadom.Mala som pocit že sa čas vrátil o niekoľko mesiacov dozadu a my tu obaja sedíme tak šťastní, tak zaľúbení.
Lenže realita bola iná.Bola taká akú som ju nikdy nechcela mať.
„Myslím na…“Odmlčala som sa.Pripadala som si ako nad nejakou obrovskou priepasťou z ktorej nieje cesty von.
Nechcela som mu povedať ako veľmi mi chýba, nechcela som mu povedťa ko veľmi by som si priala aby sme boli zase spolu.Nechcela som mu povedať všetko čo už tak dlho držím v sebe.Nechcela som sa s ním o tom rozprávať a sama som nevedela prečo.
Asi si všimol že nechcem odpovedaťna jeho otázku.Vždy presne vedel čo chcem a čo nechcem a ja som nemusela povedať ani pol slovka.Niekedy som mávala pocit že mi vie čítať myšlienky.
Pohol sa o párk krokov dopredu a sadol si vedľa mňa.Zapozeral sa pred seba a jeho pohľad smeroval do neznáma.
„Ja myslím na to aké to bolo…“Zdalo sa že chce ešte pokračovať no vetu nedokončil.
„Aké bolo čo?“Začal sa do mňa vracať ten pocit.Ten pocit že sa nemusím ničoho báť, ten pocit že som nemala žiadne starosti lebo on sa o všetko postará a všetko zariadí.Mohla som sa na neho dokonalo spoľahnúť.
Otočil sa a pozrel sa mi priamo do tváre.Vždy ma jeho oči znervózňovali a mala som nutkanie uhnúť pohľadom.
Tentokrát som neuhla.Vytrvalo som sa mu pozerala do očí zatiaľ čo sa on nadychoval a chystal sa povedať niečo o čom sa mi nikdy ani len nesnívalo.Nie práve naopak.Snívalo.Stále sa mi o tom sníva…
„Aké to bolo keď som ťa mohol mať celú pre seba.“Moje srdce prestalo biť.Prestala som dýchať a mala som pocit že sa mi celý svet zastavil.
On to vedel.Vedel že som v šoku a len tak sa z neho nedostanem.
Priblížil sa ku mne a objal ma.Zacítila som tú dôverne známu vôňu.Nikdy som nevedela definovať čo presne mi tak veľmi voní.Nevedela som definovať čo za vôňu to bolo.Jeho vôňa bola ako liek na všetky starosti.Keď som cítila tú krásnu vôňu vedela som že on je pri mne.
Bolo toho na mňa príliš.Zahmlilo sa mi pred očami a moja hlava spadla na jeho rameno.
„Sarah?“započula som jeho hlboký hlas.
„Počuješ ma?“Cítila som jeho ruku vo svojich vlasoch a zase tú vôňu…
Chcela som vysloviť jeho meno ale bála som sa.Čo keď sa mi rozplynie pred očami?Čo keď to bola len nejaká moja predstava?
Otvorila som oči.Videla som tam jeho.Videla som jeho svetlé vlasy, modré oči a súmernú tvár.
„Si v poriadku?“Pozrel sa na mňa a ja som cítila ten pocit..že toto nemôže byť opravdické.
„Som.“Poobzerala som sa naokolo.Stále sme obaja sedeli na lavičke.Na tom istom mieste kde predtým.zrazu som dostala odvahu.Odvahu opýtať sa ho to čo som chcela tak veľmi vedieť.
„Prečo si ma…opustil?“