Prvýkrát v živote píšem niečo optimistické.Ešte nikdy sa mi to nestalo a verte mi že je to zvláštny pocit, velmi zvláštny.Ale svojim spôsobom krásny pretože ked to píšem tak verím že také šťastie ako má dievča v poviedke mám aj ja.Skoda že sa ten pocit potom stratí.
Zhlboka sa nadýchol.
„Pretože som myslel že to tak bude lepšie.“
Hovoril pomaly a plynulo.Ako keby to bola tá najľahšia vec na svete.
„Ako to myslíš?Lepšie…“Do očí sa mi nahrnuli slzy.Toľko trápenia, stavov beznádeje, toľko smútku a sĺz…mohlo by byť niečo takéto dobré?Toľko negatívnych pocitov.
„Lepšie pre nás oboch.“
„Prečo potom chodíš…na to miesto.“
Neodpovedal.Toto bolo prvákrát čo bol ON ten ktorý nevedel nájsť tie správne slová.
Nevedela som čo mám robiť.Pripadala som si taká bezmocná.Nevedela som či toto čo sa tu teraz odohralo znamená že teraz bude všetko už len dobré a krásne alebo to bude ešte horšie ako predtým.
Chcela som sa ho dotknúť, chytiť ho za ruku a pobozkať ale nemohla som.Niečo mi v tom bránilo.
A on to vedel.Objal ma a vydýchol si.
„Chcem ťa späť.“Povedal to veľmi ticho ale dosť hlasno na to aby som o počula.
Nevedela som čo odpovedať.Bolo mi jasné že presne toto je to o čom som tak dlho snívala.Toto je to čo som si priala.Toto je to prečo sa tak dlho trápim.
Spomínam si…ó áno spomínam si.
Bol Valentín.Všade plno snehu.Niekoľko stupňov pod nulou.Moje telo bolo skrehnuté a nohy som mala celé premočené od snehových vločiek.Ale nevenovala som tomu pozornosť.Venovala som pozornosť tomu krásneho chlapcovi ktorý ma jemne držal za ruku a pri každom jeho úsmeve ktorým ma obdaroval sa moje srdce zachvelo.
Nikdy by mi neublížil.Teda aspoň to vravel.
Za tých niekoľko mesiacov sa vo mne vystriedala zloba, smútok, šťastie, šialenstvo…
Môžem mu odpustiť?Môžem mu odpustiť to ako sa zachoval?Môžem mu dovoliť znova vlastniť mňa samotnú?
„Čo keď…čo keď to spravíš znova.“Vedela som že touto možno práve prichádzam o jedinečnú šancu.
„Nikdy.Nikdy…Už ti nikdy neublížim.“Usmiala som sa.Zahrialo to moje srdce natoľko že zo mňa rázom opadol všetok ten smútok a melanchólia.
„Keby si vedel ako ma to trápilo…“
„Mrzí ma to.“Objal ma silnejšie.
Bolo to zvláštne.Nikdy by som si nemyslela že môj jediný sen, moja jediná nádej sa naplní.
Vrátili sme sa domov.V očiach som mala stále slzy.Od šťastia.Od zmätku ktorý vo mne panoval.Cítila som sa akoby sa čas vrátil o niekoľko mesiacov dozadu a nikdy sa nič nezmenilo.Nikdy ma neopustil, nikdy som pre neho neplakala a nikdy…vôbec nikdy som sa kvôli nemu netrápila.
V tichosti sme sa blížili k môjmu vchodu.Mala som pocit že moje myslenie si to stále ešte neuvedomilo, nedokázala som tomu uveriť.Sníva sa mi to?Nie.Dúfam že nie.
Stáli sme tesne pri vchodových dverách.Cítila som na sebe jeho pohľad a vedela som že rozmýšľa ako by sa mal teraz zachovať.Rozhodol sa správne.Ako vždy.
„Ešte raz mi prepáč…“Tá veta bola plná strachu z odmietnutia.Nehovorila som nič.
Objala som ho a odtiahla som sa.zapozeral sa mi do tváre presne tak ako to robil vždy keď mal niečo v pláne.
Priblížil svoje pery k mojim a jemne ma pobozkal.Celým telom mi prešla triaška.Bolo priam neuveriteľné cítiť ho na svojich perách.Myslela som si že ten pocit už nikdy v živote nezavítim.Bolo to ako sen.
Na mojej tvári sa zjavil široký a prešťastný úsmev.Kývla som hlavou na pozdrav a otvorila som dvere.Odišla som domov.
Je to vôbec možné?