Tak a je to tu.Konečne táto poviedka nezostane nedokončená aj keď od chvíle kedy som ju začala písať prešla doba.Nikoho nenútim to čítať.Chcem to mať ukončené pretože táto poviedka pre mňa veľa znamená.Je to kúsok zo mňa a keď som ju písala mala som zvláštne obdobie.Nemyslela som na nič iné len na to ako túto poviedku zakončím a nad tým koncom som rozmýšľala nadotoľko že nakoniec bude možno trochu krátky.Ale je presne taký aký som ho chcela mať.
A nesmieme zabudnúť že táto poviedka má aj venovanie.Mojej úžasnej, krásnej a dokonalej Niki…za to že sa jej to tak veľmi páčilo napriek tomu že som nemala absolútne žiadne skúsenosti keď som to písala:) ♥
Niektoé veci sa menia niektré nie.Niektorí ľudia v mladom veku nájdu lásku a iní ju sratia.
Vyšiel so na balkón oprel som sa o zbradlie pod ktorým bola videť krásne veľká záhrada.Všímavejší ľudia by povedali že trávnik je veľmi dobre udržiavaný a tí menej všímaví by si pomyseli že tam je málo kvetov alebo také čosi.
Vietor mi zavial do tváre a ja som sa z chuti nadýchol.
Spomínam si ako sme spolu prešli plno ulíc v našom meste.Ako sme a smiali na veľa veciach a ako som ju objímal a bál som sa aby som neublížil jej útlemu telu.Nikdy by som jej neublížil.Nikdy.
Z dolného poschodia bol počuť zvuk smejúcich sa detí ktoré sa spolu naháňajú a do hier zapájajú aj svoje hračky.Usmial som sa.
Čo ak je život len prípavou na niečo lepšie?Čo ak po smrti pôjdeme všetci do neba a stanú sa z nás krásni, čistí, nevinní a dokonalí anjeli?
Ale aké mala potom vysvetlenie ona na svoju existenciu?Môžu anjeli existovať aj tu na zemi?Je možné aby jedna z tých prekrásnych bytostí spadla aj sem na zem?
Znova som sa nadýchol.Odtiahol som sa od zábradlia na našej terase a sadol som si za plastový stolík na plastovú stoličku.Na stoličke boli položené noviny a staré fotky.
Ako každé ráno som si vzal do ruky noviny a začal som si ich čítať.Všade písali o tom kto koho zavraždil a kto koho podviedol.Svet už nevie čo je láska, nevie čo je krása.
Nikoho nezaujíma kto sa s kým zobral alebo kto sa do koho zamiloval.Chcú vedieť tie horšie veci aby mali o čom hovoriť s ostatnými.
„Miláčik?“Zavolala na mňa.
„Áno?“Zakričal som do dolného poschodia.
„Deti chcú obed.“
„Hej ja viem.Dočítam noviny a pôjdem im niečo uvariť.“Vydýchol som si.
Keď som bl mladý všetko bolo krásne a také nové.Hnusil sa mi normálny život aký má moja mama či otec.Lenže neskôr som si uvedomil že to inak nejde.Zobral som si Oliviu za ženu a ona so mnou porodila dve krásne deti.
Prial by som si aby bol život ako predtým.Nič ma netrápilo, jediné čo som cítil bola láska k nej.
Veronika.Nikdy na teba nezabudnem.
Viem že tam na mňa niekde čakáš, viem to.
Viem že raz ťa znova uvidím nech sa deje čokoľvek.Prídem, pobozkám ťa a objímem tvoje vychudnuté telo.Poviem ti že ťa milujem, vždy som ťa miloval a nikdy neprestanem.
Poďakujem sa ti za tých nádherných pár dní kedy som mohol byť s tebou.Nádhrerných pár dní kedy som bol naozaj dokonale šťastný.
Odložil som noviny a do rúk som si zobral jednu z fotiek.Robím to tak každé ráno a Olivia to musí rešpekovať.
Pozrel som sa na fotku.Bolo na nej náderné dievča otočené chrbtom.Jej vychudnuté nohy boli vystreté a jej rúžovo-fialové vlasy žiarili na celú fotku.
Pohladil som fotku prstom a odložil som ju.
„Milujem ťa.“šepol som a do ruky som si zobral čaj.
Citrónový.