Je už neskorá nočná hodina (za chvíľu odbije 2:00 ráno)aja proste musím napísať článok inak nad ním budem premýšľať celú noc.
Dala by som čokoľvek za to aby som mohla vrátiť tohtoročnú zimu.Január, február, marec.
Boli to najkrajšie mesiace môjho života.
Ako sme my štyri chodili každý deň po škole do nákupného centra a odtiaľ do parku ktorý bol prázdny a nebola tam ani noha.Ľudia nechodili v zime do parkov lebo tam bolo všetko zasnežené.My áno.
Naše stavanie snehuliakov a neustály smiech.Smiali sme sa naozaj stále a na všetkom.Neexistovala zlá nálada.
Šmýkali sme sa na čerstvom ľade a smiali sme sa ak niektorá z nás spadla na zadok.Smiali sme sa keď sme spravili snehuliakovi Jožkovi smiešnu tvár a ešte smiešnejšie telo.Smiali sme sa keď sme praskali bublinky spravené z ľadu ktoré pri praskaní vydávali smiešny zvuk.
Boli sme také šťastné.
Škoda že sa potom všetko zmenilo.Ja sama som toto krásne obdobie pokazila a je mi to veľmi ľúto.Bol Valentín, sviatok zaľúbených.Nikdy som nemala chlapca lebo som nikdy žiadneho nechcela.Stačili mi ony.Miška, Viki a Katka.Stačil mi Bill.Ony jediné chápali ako mi na ňom záleží, chápali aká som zamilovaná a neprekážalo im to.Teraz keď si spomeniem na to obdobie plačem.Pretože to bolo tak veľmi krásne.Len my, náš smiech a šťastie.Žiaden smútok, žiadne depresie.Slobo depresia sme nepoznali.
Najprv som si myslela že prvá láska bola to najkrajšie čo ma postretlo ale mýlila som sa.Prvá láska spôsobila že som ich začala zanedbávať.Už sme neboli spolu každý deň, nechodili sme sa guľovať a smiať sa na absurdných a primitívnych veciach.
Ale ony ma aj tak podporovali.Napriek tomu že som sa im otočila chrbtom mi to priali a nevyčítali mi to.Vtedy som si to neuvedomovala.Myslela som len na toho svojho a na to kedy s ním zase budem.
Potom sa všetko rozpadlo ako domček z karát.On sa so mnou rozišiel a krásne obdobie skončilo.
Ony ma z neho dostali.Ony a Nino.Som im tak veľmi vďačná že je to neopísateľné.Pomáhali mi keď som prvýkrát pred nimi plakala keď som im každý deň hovorila o tom aké je to ťažké.Neposlali ma kade ľahšie.Objali ma a povedali že to bude dobré.
Už nikdy ich neopustím.Nech sa deje čokoľvek budem im vďačná za to že ma dostali z toho zlého obdobia.Bolo to toé najkrajšie čo sa kedy mohlo stať.Ony sú štyria anjeli ktorí mi pomáhajú a nevadí im aký som blázon aká som divná osoba…nikdy mi nepovedali nech držím hubu napriek tomu že moje neustále rozprávanie o tom istom môže byť dosť často unavujúce.
