Tak a je tu nová poviedka.Táto nebude ako ostatné.Bude rozdelená na dve časti.Je sa bude volať „Si jeden z najlepších.“ a druhá „Si jedna z najlepších.“.Jedna bude z JEHO pohľadu a druhá z JEJ.Lenže poviedka z JEHO pohľadu bude mať normálnu dĺžku, takú akú píšem vždy zatiaľ čo z JEJ pohľadu budú mať časti len pár riadkov a nebude to písané tak veľmi dopodrobna.Chcem len povedťa že mi napadol trochu iný štýl písania aký som písala vždy:)

Povedal som jej že prídem.Nesmiem ju sklamať.Sľúbil som jej to.Zajtra je môj čas, deň v ktorý ju konečne uvidím.Obliekol som si na seba plno rúžových vecí, je to moja obľúbená farba a dievčatám sa to väčšinou páči.Zabalil som si potrebné veci do menšej tašky a bez rozlúčenia som vyrazil z bytu.
Prišiel som na stanicu a poobzeral som sa.Kúpil som si lístok na vlak a sadol som si.
Bude krásna alebo bude vyzerať inak než na fotkách?
Bude veľa rozprávať alebo budem hlavných rozprávačom ja?
Usmial som sa.Som zvedavý.
Nastúpil som do vlaku a do uší som si vopchal sluchátka.Pomaly ale isto som zaspal a v hlave sa mi vytvoril zvláštny sen.
Bol o mojom dievčati ako príde a povie mi že je koniec.Očakáva že z toho budem smutný, že uroním aspoň jednu slzu, z jej pohľadu sa toho dá vyčítať veľa.
Ale ja neplačem, nenariekam.
Moje pery sa roztiahnu do širokého úsmevu.Stojím tam, usmievam sa a ona sa na mňa pozerá s nádejou že ju poprosím o druhú šancu.Ale ja ju nepoprosím.
Začne kričať, plakať a hystericky vrieskať.Myslela si že toto je posledná možnosť ako dokázať samej sebe že ju milujem.Myslela si že o ňu stojím.
Otvoril som prudko oči.Zazvonil mi telefón.
„Áno?“
„Kde si?Vieš ja len…už tu čakám dvadsať minút.“Jej milý hlas ma vždy dokázal pozitívne naladiť.
„Asi mešká vlak.Za chvíľu prídem.Teším sa na teba.“Zložil som.Pozrel som sa z okna a pomyslel som na ten zvláštny sen.Kiežby sa tak stal skutočnosťou.Cítim sa byť pripútaný na reťazi.
O niekoľko minút vlak zastavil a ja som vystúpil a poobzeral som sa okolo seba.
Uvidel som tam jej bordové vlnité vlasy a vysokú postavu s dlhými nohami.
Ako ma uvidela aj ona hneď vstala a usmiala sa svojím žiarivým úsmevom.
Otvoril som náruč a ona do nej skočila a pevne ma objala.Ja ju tiež.
„Som tak rád že ťa vidím.“Usmial som sa.
„Aj ja som rada.“Ešte vždy sa usmievala a odtiahla sa.
Smiali sme sa na veľa veciach zatiaľ čo sme sa prechádzali celým mestom.
„Vidíš doniesol som ti tú mikinu.“Ukázal som na svoju mikinua podal som ju jej.
„Ďakujem!Môžem si ju vyskúšať?“
„Samozrejme.“
Obliekla si ju a vyzerala v nej tak roztomilo.
„Ako v nej vyzerám?“Usmiala sa.
„Perfektne.“
„Tá mikina je dokonalá.“Obzerala sa v nej stále dokola.
Vyzliekla si ju a podala mi ju.Poďakoval som sa a než som sa stačil nadýchnuť z neba na mňa spadlo niekoľko dažďových kvapiek.
„Prší.“Zasmiala sa a vytiahla svoj miniatúrny farebný dáždnik.
„Sem sa asi obaja nezmestíme.“Zdôtaznila a pokúšala sa postaviť na špičky a dáždnik mi dať nad hlavu.Zasmial som sa a vytiahol som svoj ktorý bol o čosi väčší.
Roztiahol som ho a držal som nám ho nad hlavami.Chytila sa dáždnika tiež a svoju ruku mala takmer na tej mojej.Poctíil som zvláštny intenzívny pocit.Bolo to príjemné.
Smiali sme sa na rlzonych veciach a začali sme si ticho pospevovať text našej obľúbenej piesne.
V tom stíchla.
„A čo tvoja…priateľka?Vieš rozprávala som s ňou a…“
„Nechcem o nej ani počuť.“Prertušil som ju a pokračoval som.“Chcem to s ňou skončiť už s ňou nevládzem.Jej citové vydieranie by malo byť trestné.“
„Mal by si jej pvoedťa že s ňou nechceš byť.Potom to vás oboch bude menej bolieť…“
„Ja viem ale neviem či to dokážem.Dalo by sa povedať že mnou manipuluje.“
„A ty sa necháš?“
„Ja neviem…“Pozrel som sa do prázdna.Započúval som sa do kvapkania tých malých častíc vody a zamyslel som sa.Kiež by tak bolo všetko inak.
Pomaly sme stúpali hore na veľký most ktorý stál rovno nad veľmi veľkou riekou.Bol to nádherný pohľad.
„Neodfotíme sa?“Navrhol som.
„Áno rada.“Usmiala sa a vybrala svoj malý fotoaparát ktorý nevyzeral príliš vynovene.Oprela sa o múr a ja tiež.
Jednou rukou som jej jemne prešiel v podbrušku a postupoval som až k boku.Cítil som zvláštne zachvenie.Druhú som si omotal okolo jej chrbta.
Zdalo sa že jemne privrela oči.Obyčajný okoloidúci by si tento pohyb nevšimol ak by sa na jej oči nesústredil.
Odfotila nás.Nepáčilo sa to ani jej ani mne.
Odfotili sme sa znova.
A znova.
A zase znova.
Keď sme konečne odfotili fotku ktorá sa nám aspoň trochu páčila išli sme ďalej po moste.Ešte vždy pršalo ale pripadalo mi to upokojujúce.
„Au…“Tíško zašepkala.Predpokladal som že som ju nechtiac potkol alebo také čosi.
„Prepáč.“
„Nie nie ty si nič nespravil.Len ma tlačia topánky.Už dlho.“Napriek tomu že sa jej očividne veľmi zle chodilo sa usmievala.Vždy sa usmievala.Z očí jej sršalo šťastie.
„Môžem ťa odniesť ak chceš.“
Skrčil som sa a ona mi nešikovne vyskočila na chrbát.Bola neuveriteľne ľahká.Niesom som ju až pokým sme neprišli na autobusovú zastávku kde sme mali čakať na autobus ktorý ju odvezie domov.
Zdalosa že celý čas nad niečím premýšľa a ja som chcel vedieť nad čím.
„Načo myslíš?“Opýtal som sa do ticha.
„Č-čo ja?…Neviem.Na nič.“Vedel som že nehovorí pravdu ale tiež som nechcel ďalej vyzvedať.
Prišli sme na zastávku a ja som ju spustil dole zo svojho chrbta.
„Za chvíľu mi ide autobus.“Povedala smutne.
„Dám ti náramok.“Navrhol som.
„Naozaj?Nie prosím ťa nič mi nedávaj.“Robil som sa že som jej prosbu nepočul.
„Dám ti žltý.“Nasadil som ho jej na ruku a pusmial som sa.
„Nikdy si ho nedávaj dolu lebo zomriem.“Pridal som do tej vety mierne humorný tón.
„Nedám neboj.“Usmievala sa.
„Ide mi autobus.Maj sa.Ďakujem ti za tento deň.“Tuho ma objala.Tak silno že som mal pocit že si toto objatie naozaj veľmi užíva.Bol som taký zaskočený tým silným objatím že sim sa zmohol len na jemné objatie jednou rukou.
„Aj ja ďakujem.Ahoj…“Usmial som sa a ona nastúpila do autobusu.
Neviem prečo som v sebe mal také zmiešané pocity.Fascinuje ma.Okúzlila ma.Zanechala vo mne ten zvláštny pocit že by som tento deň chcel prežiť znovu…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.