Tak fajn máme tu prvú časť poviedky.Vlastne je to druhá časť ale ako som už vravela je to vlastne jedna poviedka rozdelená na dve.Snáď sa vám to bude páčiť.

Stále na neho myslím.Túžim po ňom.Túžim po tom byť znova s ním nič viac na svete nechcem.
Sedela som vo vani a pouerala sa svoj žltý náramok.Jemne som ho pohladila a spomenula som si na ten moment ako mi ho nasadil na ruku.Chcem ho tak veľmi…
Odkedy som prišla domov upadla som do depresie.Mala som pocit že sa so mnou necítil tak dobre ako ja s ním a ten pocit ma vnútri zožieral po malých kúskoch.
Buď ticho.Ozvala sa.
Nebudem.Povedala som jej.
Si taká hlúpa.Nikdy ťa nikto nebude chcieť.Už si konečne uvedom že jediný kto ťa ked mal naozaj rád som ja.
Ja viem.Viem že jediný na koho sa môžem spoľahnúť si ty.Ale tak veľmi by som si priala byť s ním…
Uvedomila som si že sa s ňou zase rozprávam.Už dlho o sebe viem že v mojom podvedomí existujú dve osobnosti ktoré sa neustále prekrikujú a ja nemôžem ani jednu z nich vylúčiť.
Znova som sa pozrela na náramok.Jemne som po ňom prešla perami a nadýchla som sa.
Čo ak…čo ak…nie.
Nemáš nádej ani šancu.
Ja viem.
Kolená som si privinulôa k sebe a silno som ich objala.Každý ďalší moment odkedy som ho nevidela pre mňa bol moment plný samoty, smútku a výčitiek.Výčitiek z toho že som nebola dosť krásna, dosť perfektná, dosť milá a vtipná na to aby som na neho spravila ten správny dojem aký spravil on na mňa.
Buď už ticho.Okríkla ma.
Nemyslela som radšej už na nič.Nechala som sa ňou ovládať a nechala som sa obíjať pocitom bolesti a viny.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.