qg
Je to stále o tom istom.
Dnes som videla na stanici nádhernú lolitu.Myslela som že také na Slovensku ani nie sú.Najprv som bola celá bez seba.Pár metrov odo mňa stál niekto kto vyzeral tak ako som si to vždy priala.Cítila som sa ako keby som videla nejakú celebritu, niekoho koho nemôžem vidieť každý deň.
Nuž potom ma zase prepadol ten hnusný pocit.Ja taká nikdy nebudem.
Snívam o tom.Veľmi.Že sa raz budem prechádzať v nádherných šatách.
Ako raz povedala jedna krásna dievčina: „Lolita je cesta ktorou si môžeme splniť naše sny ktoré sme snívali ako malé dievčatká.Priali sme si byť princeznami.Prečo si ten sen nesplniť?“
Priala by som si to…priala priala priala.
Mám chuť vykričať do tváre tým ktoré si kupujú lolita šaty a nechajú ich položené v skrini len preto lebo nemajú odvahu to nosiť.Je to odporné viem…ale závidím.Pamätám si ako som si vravela že si každý rok kúpim trojo šiat a onedlho zo mňa bude lolita taká že to budem nosiť každý deň.Nevyšlo to.
Nedávno sa mi snívalo že som sa prechádzala po Bratislave v krásnych lolita šatách.Pamätám si ten prekrásny, prenádherný pocit aké to bolo.Cítila som sa ako princezná, chápem čo tým myslia všetky dievčatá keď opisujú svoje zážitky s lolitou.Bol to len sen ale aj to mi stačilo na to aby som si uvedomila aké je to úžasné…
Mám dve možnosti:
1.Rozlúčiť sa s lolitou a vykašlať sa na to.
2.Ďalej naivne veriť že raz budem ako ony.
Už sa ma tá túžba nepustila dva roky…či tri?
To je jedno.V poslednej dobe rozmýšľam nad tým či má zmysel písať tieto moje výkecy pretože aj tak zniem ako nejaký sebecký pokrytec ktorého nezaujíma nič iné než peniaze a materialistické veci.
A čo ak taká…som?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.