Justin Bieber-Down to earth
Tak aby som začala pekne po poriadku (pri začiatkoch musím vždy dlho premýšľať ako začať pretože vždycky sa mi do hlavy nahrnie tisíce myšlienok naraz a neviem ktorú napísať ako prvú.Našťastie sa to potom vždy nejako rozbehne.) včera som išla na istú stanovačku s kamarátmi.Bola to stanovačka ako každá iná ale o tomto tu písať nebudem.
Už som vravela ako veľmi nenávidím písať o nejakom zážitku?
Vždycky na niečo zabudnem alebo bez toho aby som si to uvedomila si tam niečo prikreslím.
Pocity sú to o čom sa mienim rozpisovať.
Ako som už hovorila, bola to stanovačka ako každá iná.Grilovalo sa a donieslo sa veľa jedla ako na každej takejto akcii.
Večer keď už sa zotmelo som sa odvážila vyliezť na plochú strechu na ktorú by som mimochodom nikdy nevyliezla nebyť toho ako veľmi som si priala len tak si tam ležať a dívať sa na oblohu.
Napriek mojej prirodzenej nešikovnosti a slabosti (myslím tým že neudvihnem ani fľašu s kolou) som sa tam nejako vyškriabala sama neviem ako.
Povrch strechy príjemne hrial tak som si ľahla a pozerala sa spolu s dvoma kamarátkami.
Potom sa postupne pripojili všetci (bolo nás dokopy šesť) a spolu sme sa dívali na svetielkujúce hviezdy.
Netrvalo dlho a moja bujná fantázia začala pracovať na plné obrátky a do toho sa primiešala zlá nálada.
Stačilo sa pozrieť vedľa seba na prázdne miesto a premýšľať o tom aké by to bolo…

…Aké by to bolo sedieť tam s niekým koho by som milovala a pozerať sa s ním na nádherné hviezdy.Ako inak som si vedľa seba neustále predstavovala Billa (ach pripadám si tak veľmi detinsky keď to píšem.) a bezmocne snívala o tom aké by to bolo sedieť tam s ním.
Samozrejme čím nesplniteľnejšie predstavy mám tým horšia je moja nálada akonáhle si uvedomím že sedím na streche s partiou priateľov ako každé iné dieťa v mojom veku sa zabávame a rozprávame sa o všetkom možnom.
Nechcem byť ako ostatní…
Vždy keď sa deje nejaká takáto udalosť ktorá sa deje v normálnych životoch stále tak premýšľam nad tým že si medzi nimi pripadám akoby som tam nepatrila.Akoby oni boli z iného sveta ako ja.
Oni sa rozprávajú o škole, o svojich priateľoch aj nepriateľoch, o láskach a o všetkom čo im príde na um zatiaľ čo ja to rozprávanie len akosi predstieram.
V skutočnosti som hlavou úplne niekde inde a vo svojom vnútri necítim nič iné ako nekonečnú samotu a túžbu po tom aby tam bol.
A keď nie on tak aspoň niekto iný…
Netrvalo dlho a začali padať prvé hviezdy.Stále dokola som si v duchu opakovala jedno jediné želanie a pocit že to aj tak robím pre nič za nič ma ubíjal.
Pocit že nič z toho nemá zmysel…
Že nakoniec aj tak všetko bude tak ako to vždy je.Budem ako každé iné dieťa, ako každý iný človek.
Viem že som tému v tomto článku veľmi poplietla a ospravedlňujem sa za to že asi to nedáva zmysel ale snáď mi prepáčite nával mojich myšlienok ktoré sa vracajú zo včerajška.
Dokopy som videla asi päť či šesť padajúcih hviezd.Včera.
Takže ak by som chcela by som mohla mať päť či šesť želaní?
Prečo na to vlastne verím?Pretože potrebujem mať pocit že robím aspoň niečo pre to aby sa to splnilo?
Je to možné.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.