Už niekedy mám pocit že cítim takú beznádej že to nezvládam.
Vážne skoro nikdy ma nezaujímal rodinný život.Je to odporné ja viem ale moja rodina pre mňa dosť často znamená veľmi málo lebo sa ňou proste nezaoberám.
Lenže v poslednej dobe si začínam čím viacej uvedomovať našu situáciu a zisťujem že je to zo dňa na deň horšie a horšie.
A čo o taký týždeň?Nebudeme mať už ani na pitie či jedlo?Vlastne to tak už je teraz lenže to nieje až tak intenzívne.
Na lístky na autobus za 25centov nemám peniaze.Na nové šaty nemám peniaze.Smutne sa pozerám ako všetky moje kamarátky chodia každý víkend na nákupy a závidím im.Pozerám sa ako si kupujú nové okuliare, náhrdeľníky, topánky a všeličo možné, niekedy aj absolútne zbytočnosti.
Zatiaľ čo ja sa teším ak moja mama kúpi balzám na vlasy či kredit do mobilu.Alebo ak mi dá nejaké to euro.
Ako to bude za pár mesiacov?Stále tak isto?Nezlepší sa to ani o trochu?Budem stále mať taký istý život ako doteraz?Budem sa báť kúpiť si hocijakú maličkosť, napríklad malinovku alebo čosi podobné len preto aby som potom mala aspoň nejaké drobné po ruke?
Mám strach ale som z toho nešťastná.Za všetko môže hlúpa kríza viem to.Ľudia nepríjimajú nových ľudí do práce.Moja mama ktorá robila producentku v divadle si teraz hľadá prácu ako pokladníčka v potravinách.Moja mama…ktorá bola krásna moderátorka známa po celom slovensku.Je to veľmi smutné, najradšej by som si našla brigádu a pomohla jej ale mňa duplom nikam nezoberú.
Nemyslite si že som sa nesnažila si niečo nájsť…
Mrzí ma ýže som prestala žiť vo vlastnom sne a začala som si uvedomovať realitu.Predtým mi bolo jedno to aký je môj život z vonka.Záležalo mi len na mojich predstavách a snoch.Nič iné som nepotrebovala, moju dušu kŕmili moje ilúzie.
Teraz mám pocit že…
sa bojím.
Veľmi.Keby sa tak stal zázrak a zlepšilo by sa to.
Závidím svojim kamarátkam.Že majú vlastnú izbu po ktorej si môžu lepiť všelijaké plagáty a zariaďovať si ju ako chcú.Závidím im že majú krásne písacie stoly nad ktorými majú nástenky a na tých majú vždy plno fotiek.Závidím im že majú vo svojich izbách vždy veľkú širokú parapetu na ktorú si sadnú a samotné sa pozerajú z okna a premýšľajú bez toho aby ich niekto vyrušil pretože je to len a len ich izba.
Ja sa môžem uspokojiť s vlastnou posteľou a pár plagátmi nad ňou.Och áno a vlastnými návlečkami na periny.A vlastným rúžovým plyšovým mackom Mitsu.
To by mi malo stačiť nie?
Lenže táto doba je iná.Mladý ľudia potrebujú, priam túžia po nových veciach typu nové štýlové topánky či krásna nová drahá sukňa.Poprípade nejaké časopisy v ktorých sa dozvieme o najnovších informáciach alebo také čosi.
Prestala som si kupovať časopisy aj keď ma to mrzí…
Prepáčte sa obrovský výkec.Mám čo robiť aby som prehĺtala tú hrču v mojom krku.Potrebovala som sa vyrozprávať (vypísať) ale nechcem sa o tom s nikým takto hĺbavo rozprávať, vyzerala by som ako nejaký úbožiak čo prosí o pomoc.
