Takže.Musím sa vám s niečím zdôveriť.Čo si myslíte o ľudskej rase?
Keď som si dala prepichnúť septum do nosa a prišla som s tým do školy tak jedna z mojich najobľúbenejších učiteliek, učiteľka angličtiny začala rozprávať o tom ako veľmi sa jej piercingy nepáčia.Opýtala som sa jej prečo tomu tak je.
Odpovedala že pretože veci by mali byť také aké sú od prírody a ak ná príroda vytvorila takých aký sme tak by sme na sebe nemali nič meniť.
Začala som nad tým hĺbavo premýšľať.
Ako je teda možné že si aj ona mení svoje JA?Ako je možné že si farbí vlasy?Ako je možné že denne chodí autobusom do školy aby mohla učiť ďalšie malé deti?Je toto snáď dobré matičke prírode?
Ja veľmi často zvyknem pohŕdať ľudskou rasou.Myslíme si že toho veľa vieme a že toho veľa máme.Pravda však je že nevieme nič.To že nevieme rozprávať zvieracou rečou neznamená že žiadnu nemajú.To že nevieme čítať myšlienky pre nás malých poletujúcich a niekedy aj otravných mušiek neznamená že žiadne nemajú.Sme len odporná háveť ničiaca to jediné čo nám pomáha žiť.Svet.Zem pod nohami.Čistý a čerstvý vzduch.Sme nechutné červy ktoré nežijú z ničoho iného len zo zvedavosti.Chceme vedieť čo za tým je.Za všetkým.Chceme vedieť aký má všetko zmysel, prečo sa to deje.A pritom by stačilo aby sme si sadli do kresla, napili sa čistej vody, nadýchli vzduchu a objali niekoho koho ľúbime.Ako raz povedal jeden múdry človek:
„Ľudia sú spoločenské bytosti.“Bola to jedna z najväčších právd aké som kedy počula.
Človek nedokáže žiť sám.Na to aby sme existovali a pociťovali pozitívne a krásne pocity potrebujeme niekoho po našom boku.
Všetci by sme mohli byť šťastní a stačilo by tak málo.