Hi aliens!
Ako sa máte?
Viete ja som prišla na jednu zaujímavú vec.Je to fakt zvláštne možno to tak mám len ja.Neviem.
Poznáte pocit keď sa zamilujete na prvý pohľad?Stačí vam letmý dotyk, slovo či jednoducho ten samotný pohľad do očí?Máte pocit že ste v tom až po uši.
Potom je tu ten druhý pocit.Keď sa do niekoho zamilujete „postupne“.
Najprv by vám nikdy nenapadlo že by sa vám dotyčný páčil no čím viac a viac ho spoznávate zisťujete že on je ten ktorého by ste si priali mať po svojom boku a tým pádom láska ktorú ste mali k osobe do ktorej ste sa zamilovali na prvý pohľad upadá.
Napriek tomu viete že keby ste sa znova stretli s osobou ktorá vás priťahuje tými známymi dotykmi, pohľadmi a slovami ktoré jej vychádzajú z úst znova sa do nej po uši zamilujete.Lenže ak s osobou nieste v jednej miestnosti či ak nestojí rovno vedľa vás tak vás nepriťahuje.Dívate sa na fotku tej osoby a vravíte si „Tento sa mi páčil?“ ale potom si spomeniete ako sa vás sem-tam dotkla a znova pocítite ten pocit.
Mimo to celý deň myslíte na osobu do ktorej ste sa zamilovali postupne a na tú „prvú“ ani nepomyslíte napriek tomu ako veľmi ste po nej túžili keď stála vedľa vás.Ako veľmi ste si priali pobozkať ju, objať ju a môcť s ňou byť navždy.Ako ste si užívali každú sekundu strávenú s daným človekom.Lenže to všetko vyprchá keď s ním nieste dlhšie pretože keď sa na ňu dívate na fotkách či v spomienkach jednoducho to nieje „tá či ten pravý“.
Som blázon?
Ako ja rada hovorím:V poslednej dobe je všetko hore nohami.