Chcem sa vám ospravedlniť že som tu tak dlho nebola.Dôvod mojej neprítomnosti je nefungujúci internet ktorý už však funguje tak ako má.
Je to ďalšia časť poviedky, snáď sa vám bude páčiť:)

Prišiel som domov a hneď ako som otvoril dvere mi prišlo nových dvadsať smsiek od mojej priateľky.Chcela a stretnúť, chýbal som jej.
Mne však stále vŕtala v hlave ona.Ona tá krásna dievčina s ktorou som sa včera stretol.Jej zvláštny spôsob chôdze, jej hlas na ktorý som si nevedel zvyknúť, spôsob akým vyjadrovala vďaku.
Ľahol som si do postele a pozrel som sa pred seba.
Skôr či neskôr musím svojej priateľke povedať že už ju nemilujem.Musím.
Pomaly som privieral viečka v tom mi zazvonil mobil.Bezmyšlienkovito som ho zdvihol a priložil som si ho k uchu.
„Drahý?“Ozvalo a v telefóne.Zhrozil som sa.
„Áno?“Zachoval som chladnú hlavu, nechcel som aby niečo začala tušiť.
„Prečo mi v poslednej dobe neodpisuješ na smsky?“
„Ne…nemal som čas.“Zbabelo som sa vyhováral.
„Bála som sa že si na mňa nahnevaný.Vieš stále mám pocit že ťa strácam.“
„Nie nie tak to nieje nestrácaš ma!Ja…milujem ťa.“Nerozumel som tomu čo práve vyšlo z mojich úst.
Prečo jej také veci hovorím?Prečo ju stále klamem?Prečo nemám silu jej povedať pravdu?Je chyba vo mne alebo v nej?
Snažil som sa.Snažil som sa ju milovať ale nedokázal som to.
Tak prečo som s ňou začínal?Z akého nepochypiteľného dôvodu som spravil tak chybný krok?
„Aj ja teba.Veľmi.Chýbaš mi.Kedy prídeš?Chcem ťa vidieť.“Vedel som že si jej hrejivé slová nezaslúžim.
„Nemôžem teraz za tebou prísť pretože…je to veľmi dlhá cesta a rodičia sa na mňa hnevajú že tak ďaleko cestujem.“Výhovorka bola ešte hlúpejšia ako naposledy.
„Dobre nevadí veď ja sa na teba nehnevám.Maj sa a ľúbim ťa.“Rozlúčila sa a zložila.
Položil som mobil na manlý stolík a nemo som pozeral pred seba.Vždy som si vedel rady.Nikdy som nemal výčitky, nikdy som nevidel nič zlé na tom zlomiť nejakému nevinnému dievčaťu srdce.Teraz mám.
Prečo?
Chcem ju znova vidieť.Chcem znova vidieť Christie s jej úsmevom, zasneným pohľadom a jemnými pohybmi.
Neváhal som ani sekundu a zavolal som jej.
„Prosím poď so mnou niekam….“Môj hlas znel mierne zúfalo.
„Rada pôjdem!Povedz kde a kedy ťa mám čakať a ja budem.“Vždy ma vedel prekvapiť jej milý tón.Nikdy neodmietla, nikdy nepovedala jedno krivé slovo.
„O tretej na stanici.Čakaj ma tam.“
„Áno.“Ozvala sa veselým tónom a zložila.
Behom okamihu som sa začal obliekať a zobral som si tašku.Ani som sa nevybalil.
Utekal som na vlak a našťastie som ho stihol.Pozeral som sa celý čas z okna a rozmýšlal nad tým či jej to nevadí.Ak by jej niečo vadilo nikdy by to nepovedala nahlas.Viem to.
Vlak prišiel na stanicu a zastavil.Vystúpil som a hľadal som jej bordové vlasy.Sedela na lavičke a hlavu mala sklonenú nadol.Vyzerala že ju niečo trápi.
Podišiel som ticho k nej a z boku som ju objal.Pozrela sa na mňa a oči mala červené.
Plakala?Možno.Nikdy by som si ju nevedel predstaviť ako plače.Ona je na to príliš veselá, príliš optimistická.
„Čo sa stalo dievčatko?“Opýtal som sa tým najjemnejším a najstarostlivejším tónom.Zľakla sa.
Zdalo sa že bola zamyslenejšia než normálne.
„Nič sa nestalo prečo by sa malo niečo stať.“Na jej tvári sa behom sekundy objavil ten veselý úsmev, ten optimistický tón.
„Zdalo sa mi že si smutná.“
„Ja nie som smutná.“Keď som uprel svoj pohľad do jej očí zdalo sa mi že každú chvíľu sa jej slzy začnú drať na povrch.
„Poďme niekam musím ťa rozveseliť.“Usmial som sa a vstal som.
„Ale ja nie som smutná!“Protestovala.
„Fajn fajn.Poď vstaň ideme sa prejsť.“Zavelil som a usmial som sa.Ihneď vstala a na rameno si dala svoju modročiernu tašku.
„Tak povedz Christie kam by sme mohli ísť?Ty to tu poznáš lepšie.“
„Neviem…trebárs do parku.“
„Fajn.“Usmial som sa a nechal som sa viesť.
Prišli sme k parku ktorý však nevyzeral že by sa o neho ľudia nejako veľmi starali.Trávnik bol zanedbaný, lavičky tiež.
„Mám to tu rada.“Povedala.
„Čo sa ti tu páči?Určite je tu plno iných parkov ktoré niesú také zanedbané.“
„Nie tento mám najradšej.Mám tu plno spomienok.Najkrajších spomienok.“Usmiala sa a nadýchla sa.
„Poďme si sadnúť.“Sadla si na veľmi starú lavičku z ktorej bol krásny výhľad na jazero.Presne na to jazero nad ktorým sme sa včera odfotili.
„Poď a pomôž mi lietať…“Pozerala sa do neba a tíško si pospevovala text svojej obľúbenej pesničky.
„Požičaj mi svoje krídla…“Pridal som sa.
„Vymením ich za svet…“Usmiala sa a pozrela sa na mňa.Zrazu sme obaja stíchli.
„Za všetko čo ma drží…“Túto vetu som len ticho šepol, možno že to ani nepočula.
Jemne som sa k nej priblížil a z tváre som jej odhrnul bordový pramienok jej vlnitých vlasov.Pousmial som sa a zacítil som na svojej tvári ako zúfalo vydýchla ústami.Doslova ma prosila svojím pohľadom aby som to spravil.
Pohol som sa ešte o kúsok a naše pery sa dotkli.Preplietol som si s ňou ruku a zacítil som ako sa trasie.
Začal som jemne pohyboval perami a ona ma následovala.Prisunul som sa k nej bližšie a cítil som ten najkrajší pocit na svete.Odtiahla sa a pritúlila sa ku mne.Cítil som ako veľmi jej bije srdce, ona určite cítila to isté.
Bože čo som to spravil?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.