Bill Kaulitz.
Bill Kaulitz.
Bill Kaulitz.
To meno som už vo svojom živote tak veľa počula.Tak veľa hovorila.Tak veľa som si ho opakovala vo svojej mysli.
Mám ho zafixované niekde v podvedomí a navždy tam ostane.Viem to.Som si tým istá.
Aj keby ma už toto cleé „prešlo“ (ako veľa ľudí s radosťou hovorí) som si istá že meno Bill Kaulitz by osm zo svojho života len tak nevymazala.Nikdy.
Som si istá že ak sa to raz všetko skončí (čo pochybujem) tak mi pri mene Bill Kaulitz naskáču zimomriavky a natlačia sa mi slzy do očí.Pretože on je niekto kto pre mňa nieje len spevák.Len idol.Len niekto na koho plagát sa každý večer pubertiacky pozerám.
Milujem ho.
Snívam o ňom a vždy ma zabolí pocit že ho nikdy nebudem mať a že nikdy (opakujem nikdy) nebudem kráčať ruka v ruke s dokonalosťou.
Nikdy mu nebudem môcť láskyplne šepkať čo všetko pre mňa znamená.
Paradox je že ho nepotrebujem.Nie tak ako predtým.Že už viem byť aj bez neho šťastná.Teda ako sa to vezme.
Lenže časť zo mňa na neho bude vždy čakať.
Vždy bude dúfať v zázraky.
Aj keď by nemala…